euforion portal

Newsletter
banner
banner
Akcie
 

Božská jedinosť, angelológia a eschatológia v Koráne

 

...označujúc anjelov Hánút-a a Márút-a a dvojicu Adam-Eva (Eva nie je menovaná), ktorí sú pokúšaní v rajskej záhrade, aby uverili, že sa môžu stať anjelmi.

Božská jedinosť (tauhíd)
Základnou doktrínou Koránu je viera v jediného Boha. Prísny monoteizmus, nepripúštajúci vôbec možnosť, že by nejaká iná bytosť mohla byť v niečom rovná jedinému Bohu, je preto hlavným rysom Islamu. V prvom rade bolo toto učenie namierené proti arabskému pohanstvu s jeho panteónom kmeňových aj nadkmeňových božstiev a rôznych nadprirodzených bytostí, ktorým boli prisudzované vlastnosti, ktoré podľa Proroka patria výhradne jedinému Bohu.
Jeden z hlavných atribútov (jediného) Boha je jeho milosrdenstvo a dobrodinstvo. Pokiaľ človek v božiu milosť a dobrotu neverí a neuctieva ju, prejavuje tým hlbokú nevďačnosť. Arabské káfir znamenalo pôvodne "nevďačný", avšak v koránskej terminológii sa stalo synonymom pre "neveriaceho". Ďalším atribútom božím je jeho tvorčia schopnosť prislúchajúca len jemu jedinému. Falošné božstvá nemôžu nič stvoriť, nemôžu človeku ani pomáhať či škodiť. Z tvorčej činnosti božej je odvodená aj moc vzkriesiť ľudí po smrti, čo sa nazýva druhým stvorením. Postupom času sa viac zdôrazňuje jeho všemohúcnosť a vševedúcnosť, čo sa prejavuje v Koráne tým, že stále rastie počet epitet - "krásnych mien božích". Boh máva prívlastky ako Kráľ života a smrti (málik), Stvoriteľ, Sudca, Najvyšší, Jedinečný a Jediný, ktorý vie všetko o poslednej hodine a božom súde. Napr. v súre XX, 14 sa hovorí: "Já vpravdě jsem Bůh a není božstva kromě Mne; uctívej Mne tedy a modlitbu konej, na Mne vzpomínaje!" Taktiež v súre II, 158 je výrok: "Váš Bůh je Bůh jediný a není božstva kromě Něho, milosrdného, slitovného."

Cesty islamskej dogmatiky sa rozchádzali . Štúdium gréckej filozofie a vplyv východného kresťanstva dali vznik špekulatívnej dogmatike, akejsi islamskej scholastike (kalám), ktorú najprv pestoval teologický smer mu'tazila (=oddeľujúci sa). Na rozdiel od väčšiny muslimských teológov - prívržencov hadíthu, ktorí uznávali len Korán a sunnu ako pramene vierouky a tvrdili, že viera=poslušnosť a nie poznanie, mu'tazila pribrala ešte rouzum ako kritérium vo veciach viery, zvlášť k presnej formulácii pojmu božskej jedinosti. Bojovali predovšetkým proti doslovnému ponímaniu atribútov božích, ktoré dáva Bohu Korán, za ich odlíšenie od jeho podstaty tvrdiac, že obe sú jedno a to isté a antropomorfické prirátanie mu rozličných činností alebo údov je vlastne širk = pridruženie Bohu niečoho stvoreného. Pomer Boha k dobru a zlu reflektuje mu'tazila a dáva človeku slobodnú vôľu ako nutnú požiadavku božej spravodlivosti, lebo Boh predsa nemôže trestať človeka za niečo, za čo nie je plne zodpovedný. Pre orthodoxných dogmatikov je Boh nezodpovedný despota, ktorý ľubovoľne určuje dobré a zlé. Naproti tomu mu'tazila prehlasuje dobro a zlo za absolútne pojmy nutne platné aj pre spravodlivého Boha. Keď priznali človeku slobodnú vôľu, vlastne odňali Bohu priame zasahovanie do diania v hmotnom svete a prehlásili stvorenie za jediný akt, v ktorom bol latentne obsiahnutý celý ďalší vývoj a jeho účinný rád.
Spor o atribúty božie sa vyriešil použitím výroku z Koránu: "Boh je iný než tvory, takže vlastnosti Boha treba ponímať doslovne ako skutočne existujúce, ale nepredstavovať si ich ako u ľudí, ale iným, ľuďmi nepoznateľným spôsobom. ". Netreba sa tým zaoberať, treba pokladať celú vec za tajomstvo viery. Človeku bola vzatá slobodná vôľa a daná mu len možnosť súhlasom s činnosťami Bohom riadenými získať o ne zásluhu (iktisáb).
S bojom proti antropomorfizácii Boha súvisel aj celý postoj mu'tazily k otázke o vzniku Koránu. Orthodoxia pokladala slovo božie, zjavené, za atribút existujúci od večnosti, naproti tomu ho mu'tazila prehlasovala za stvorené v čase a platné len pre tento dočasný svet. Spor o pôvod Koránu sa vyriešil tak, že slovo božie bolo prehlásené za večné, ale vonkajšia forma, v ktorej dochádza k výrazu pomocou písmen a hlások, je stvorená.

Eschatológia
Myšlienka konca sveta a posledného súdu je obsiahnutá už v najstarších častiach Koránu, dôležitú úlohu v Mekkánskych častiach hrajú početné dramatické scény líčiace smrť, posledný súd, radosti raja a muky pekla. Vedľa jedinosti božej je práve učenie o poslednom súde druhou veľkou doktrínou Islamu. Eschatológia (arabsky kiyáma) označuje vlastne akciu znovuzrodenia a zmrtvychvstania. V Koráne sa tento termín vyskytuje sedemdesiatkrát a to vždy v slovnom spojení "deň zm?tvychvstania", po ktorom nasleduje súd (dín) a posledná hodina (al-sá'a). Všeobecný názov znie al-ma'ád = návrat (the return). V Koráne sa tento termín vyskytuje len raz, a to konkrétne v súre XXVIII, 85:"Ten, kdo ti uložil Korán, navrátí tě do místa schůzky poslední. Rci: "Pán můj nejlépe zná toho, kdo přinesl správné vedení, i toho, kdo v zjevném je bloudění.""
Celá eschatológia prebieha tak, že sa najprv prejaví pomocou prorockých zjavení (apokalyptické úkazy: ničivý vpád severských národov Goga a Magoga - Jadžúdž a Madžúdž, objavenie sa divného zvieraťa, puknutie mesiaca, príchod Antikrista Dadždžála, potom Ísu atď.), nasleduje zm?tvychvstanie (celého ľudstva "na druhý povel nebeskej trúbky") a univerzálne spojenie - Boh spojí veriacich, hriešnikov, džinov a anjelov (?men and djinn, men and angels?), ktorí stanú pospolu v čakaní na posledný súd. Z Koránu nie je jasné, čo sa deje s ľuďmi v období medzi smrťou a zm?tvychvstaním. Z niektorých medínskych veršov vyplýva, že duša má nepretržitú existenciu nezávisle na tele a že súd sa nad ňou bude konať bezprostredne po jej smrti, zatiaľčo tí, ktorí zomrú na ceste božej, padnú v boji za svätú vec, alebo zbožné ženy zomrú pri pôrode, prídu priamo do raja. Títo "mučedníci" sa nazývajú šuhadá'. Merítka, podľa ktorých budú ľudia súdení, sú viera a dobré a zlé skutky. Ani samotná viera bez dobrých skutkov, ani dobré skutky bez viery nepostačia k tomu, aby sa dostal človek do raja (džanna/'adn/firdaws). Výsledkom súdu bude pobyt v pekle (džahannam) alebo v raji, Korán žiadny očistec nepozná.
Aj keď je obecná predstava o konci sveta a vzkriesení po smrti totožná s židovským a kresťanským učením, obsahuje Korán mnoho odlišností. Napr. rajské slasti líči vrátane vína a večne mladých čiernookých diev, ktoré ale neskor miznú a sú nahradené "čistými manželkami", t.j. pozemskými manželkami veriacich. Koránskemu raju nechýbajú ani duchovné radosti, z ktorých najvačšia bude pozeranie sa na "tvár božiu", mier, odpustenie a aj to, že tam nebudú počuť prázdne reči a ohováranie. Tento rys je odrazom Muhammadovej situácie v Mekke, kde bol predmetom ohovárania a posmeškov.
Základná štruktúra sveta je dosť jednoduchá. Spodná časť, ktorá bola stvorená najskôr, bola pôvodne jedna zem, ktorú potom Boh rozdelil na sedem. Týchto sedem zemí je umiestnených nad sebou ako taniere, my obývame vrchný a diabol spodný, ktorý je peklom. Nad zeme umiestnil Boh kopu nebies, najspodnejšie z nich je naša obloha, najvrchnejšie raj. Vzdialenosť medzi susediacimi "taniermi" je spravidla päťsto rokov cesty a na okrajoch hore a dole sú rozmery ešte väčšie.
Podobne ako v prípade raja aj obraz pekla je sedem kruhov so špecirfickými menami a funkciami. Sú určené postupne pre bezbožných muslimov, kresťanov, židov, sabejcov, mágov (zoroastrovci), modloslužobníkov a pokrytcov. V najnižšom kruhu vraj rastie strom zaqqúm rodiaci hlavy satanov. Na uhasenie smädu je v pekle len horúca a zahnívajúca voda.
Iná silne rozšírená tradícia hovorí o úzkej cestičke sirát, "jemnejšej než vlas a ostrejšej než meč", klenúcej sa ako most nad žiarom pekla. Spravodliví po nej ľahko prebehnú, zatiaľčo zlí sa zrútia alebo budú zvrhnutí.

Angelológia
V Koráne sa vedľa džinov a satanov objavujú aj iné nadprirodzené bytosti, a to anjeli. Sú označovaní slovom malá'ika , čo je arabský plurál slova ranného severo-západo semitského pôvodu znamenajúceho "posol", z čoho vznikol pojem "anjel". Toto pôvodne požičané pre-islamické slovo sa v singuláre aj v plurále používa iba v zmysle "anjel". V Koráne sa dvakrát vyskytuje v duále označujúc anjelov Hánút-a a Márút-a a dvojicu Adam-Eva (Eva nie je menovaná), ktorí sú pokúšaní v rajskej záhrade, aby uverili, že sa môžu stať anjelmi. Plurál od malá'ika sa v Koráne vyskytuje veľmi často, ale v singuláre len dvanásťkrát, a to v situácii, keď ľudia žiadajú zjavenie anjela namiesto Muhammada - prostého človeka. Objavuje sa aj narážka na anjelsku krásu - ženy považujú Jozefa za anjela miesto za človeka kvôli jeho kráse (XII, 31). XXXV, 1:"…učinil anděly vyslanci mající dva, tři či čty?i páry křídel - a On přidává tvorstvu svému cokoliv chce."
Korán zdôrazňuje absolútnu poslušnosť a podrobenie anjelov Bohu, ktorému slúžia v rôznych funkciách: tvoria jeho dvor, vedú záznamy o ľudských činoch, sú vysielaní ako prostredníci k prorokom, predvádzajú ľudí pri poslednom súde a strážia peklo. V určitom rozpore s predpokladanou poslušnosťou je prípad Iblís-a, ktorý patril k anjelom, ale odmietol sa pokloniť pred Adamom, za čo bol vyhnaný z raja spolu s jeho nasledovníkmi (XXXVIII, 67). Jeho príbeh sa objavuje samostatne v dvoch súrach a je opakovaný v kratšej verzii v ďalších dvoch.
Z niektorých veršov Koránu vyplýva, že pohanskí Arabi pokladali anjelov za ženské bytosti. Pravdepodobne sa židovsko-kresťanské predstavy o anjeloch dostali do Arábie, kde boli považovaní za nejaký druh božstiev, ktoré boli vačšinou ženského rodu. Podľa Koránu nemajú anjeli moc prihovoriť sa u Boha za hriešnikov. Toto učenie je veľmi dôležité, lebo hrozilo nebezpečenstvo, že sa veriaci budú obracať s modlitbami k anjelom a nie priamo k Bohu.

V Koráne sú menovaní traja anjeli, a to len v súrach z neskoršieho obdobia. Djibríl (Gabriel), je zmieňovaný trikrát, v súre XXVI, 193-5 je označený ako "duch od Boha" (Faithful Spirit) (al-rúh al-amín) a prináša Muhammadovi zvesť v spisovnej arabčine. V súre XIX, 17 je ako "náš Duch" poslaný za Máriou, v súre XVI, 104 ako "Svatý Duch" (rúh al-kudus) a v II, 84, 254; V, 109 nazvaný rovnako je Bohom poslaný k 'Ísovi/Ježišovi.
Ďalším menovaným je Míká'íl (variant Míkál, v českom preklade Ivana Hrbka, 1972 Michael), anjel rovnakého "rangu" ako Djibríl. Je o ňom zmeinka len v II, 92. Podľa tradícií sa spolu s Djibrílom zjavil Muhammadovi, aby mu podal zvesť.
Málik je hlavným strážcom pekla, často ho zvyknú volať hriešnici podrobujúci sa mučeniu v pekle. Ako sa dozvedámne z LXXIV, 30-31: "...a devatenáct andělů nad ním bdí. A za strážce pekla jsme pouze anděly určili a jejich počet jen pro pokušení nevěřících stanovili..." Títo anjeli sa nazývajú zabáníja.
Brány neba stráži anjel Ridwán.
V súre XXXII, 11 sa objavuje nemenovaný "anjel smrti" (malak al-maut): "Rci:"Anděl smrti, jenž vás na starosti má, vás povolá a potom budete k Pánu svému navráceni!"" (tu sa dá demonštrovať aj spomínaný al-ma'ád (návrat do božskej jedinosti). Je opradený množstvom legendárnych príbehov a predstáv, v ktorých je nazývaný 'Azrá'íl. Na Boží pokyn vyníma dušu zomrelého z tela. Z tejto zmiemky sa potom vypracovalo rozsiahle učenie o dvoch anjeloch - Munkar-ovi a Nakír-ovi, ktorí navštívia nebožtíka v jeho hrobe v noci po pohrebe a podrobia ho otázkam o jeho viere. Toto sa nazýva Spytovanie (Questioning) Munkara a Nakíra aj Trest hrobu. Hrob býva považovaný za predstupeň raja (preliminary paradise), hriešnici idú do "predpekla" (preliminary hell). Munkar ani Nakír v Koráne uvedení nie sú.
Isráfíl je anjel s trúbkou, ktorá hrá významnú úlohu pri znovuobnovení sveta a zm?tvychvstaní. Jeho meno sa v Koráne neobjavuje, zato je veľmi často spomínaný v eschatologických legendách.
Zvláštnou kategóriou sú "anjeli priblíženia" (Brought Near) al-mukarrabún. IV, 170: "Ani Mesiáš, ani andělé přiblížení neopovrhují tím, aby byli služebníky Božími." Modlia sa k Bohu "pějí slávu Jeho" (XXI, 20) dňom i nocou bez prestania. Rovnaký termín mukarrab je použitý aj u Ježiša/Ísu (III, 40), ktorý je v spoločnosti anjelov najbližšie k Bohu.
Anjeli strážia nebeské hradby pred načúvaním djinnov a zlovolných satanov, ktorí reprezentujú sihr. Tento termín je prekladaný ako biela alebo prírodná mágia, ktorá má svoje korene u spomínaných padlých anjelov - pokušiteľov Hárúta a Márúta, ktorí učili ľudí sihr, II, 102 :"Ti dva nezačali nikoho učit (kúzelníctvu ani magickým praktikám), aniž řekli:"My jsme toliko pokušitelé, nebuď tedy nevěřící!" " Po vyhnaní Iblísa z raja sa anjeli rozdelili na dve skupiny - loajálnych a rebelov. Tí druhí pokúšali, t.j. využívali sihr a na základe toho zhromaždili množstvo magických praktík. Sihr sa dá považovať za opozitum zázraku.

POUŽITÁ LITERATÚRA
Brill, E. J. : Encyclopaedia of Islam. Leiden 1986, heslá Alláh, Kiyáma, Kur'án, Malá'ika, Sihr Cook, Michael:Muhammad. Odeon, Praha 1994 Korán. Preklad a predslov Ivan Hrbek 1972. Odeon, Praha 1991 Kropáček, Luboš: Duchovní cesty Islámu. Vyšehrad, Praha 1993 Tauer, Felix: Svět Islámu, jeho dějiny a kultura. Vyšehrad, Praha 1984


Powered by M. Mašura


Ohodnoťte:
9%

Hodnotené 40 krát.

Žiadne komentáre ku článku.

nový Pridaj nový komentár
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS