euforion portal

Newsletter
banner
banner
Akcie
 

Inka Machulková: Neúplný čas mokré trávy

 

Podľa slov Inky Machulkovej nazývali básnické trio z Violy beatnikmi najskôr preto, lebo nedokázali viesť dvojaký život.

Neúplný čas mokré trávy

Spisovateľka Inka Machulková robila už v života všeličo. Bola robotníčku v drevárskych závodoch, laborantku vo výskumných ústavoch. Popritom písala básne, spievala, v šesťdesiatych rokoch vystupovala v legendárnej pražskej poetickej kaviarni Viola. (Patrila k nonkonformnému básnickému trojhvezdiu Hrabě - Čerepková - Machulková.) V šesťdesiatom ôsmom emigrovala a prispievala do Slobodnej Európy.
Vo svojej dobe jej paradoxne exilový zamestnávateľ navrhol aby túto spoluprácu prerušila, kvôli silnej sovietskej ekonomickej lobby fo firme v ktorej pracovala. Po štyroch rokoch ju aj tak prepustili kôli zdanlivo neškodnému veršíku: „Všude jinde, jen ne v Linde.“ Neskôr sa zamestnala v Siemense a dodnes žije a pôsobí v Mníchove.
V roku 1964 debutovala básnickou zbierkou Na ostří noci a druhú knižku s nezvyčajným názvom Kahúčú zadala vydavateľovi pred emigráciou, a vyšla jej až po opustení Československa v roku 1969.
Slovo Kahúčú znamená kaučuk, Indiáni ním označujú „strom, ktorý plače“. Zatiaľ čo jej do Mníchova chodili korektúry tejto knihy, Filmové štúdio Barrandov, kde pracovala ako chemička, jej stále predlžovalo niekoľkomesačnú mimoriadnu dovolenku. Ďalšia knižka Kámen komediantů mohla vyjsť až v roku 1979. Nasledovala zbierka riekaniek Jako Šimi odpouštíme, zaslaná na popud Karla Kryla Jozefovi Škvoreckému do Toronta. Napriek tomu že jej vydanie bolo avizované už na rok 1982, toto dielko neuzrelo do dnešných dní svetlo sveta a autorka ju neustále dopĺňa o nové texty. Po dlhej odmlke, prerušovanej iba sporadickým publikovaním v českých časopisoch, sa Machulková vracia do domáceho kontextu so zbierkou poézie Neúplný čas mokré trávy (Host, Brno 2006).
Zbierku básní dopĺňa zasvätený rozhovor Michala Jareša s autorkou, ktorý predtým vyšiel časopisecky v roku 2004 v Tvare. Z rozhovoru získa čitateľ ucelenú predstavu o Machulkovej zaujímavých životných peripetiách, vdýchne atmosféru dizidentskej Pražskej jari, aby sa pri čítaní veršov ponoril do možno trochu trpkej súčastnosti. Jemné, intímne verše plynú pokojne a vyrovnane a kto by v nich chcel hľadať ozvenu beatnických včerajškov, keď so sebou nosila list od Gregoryho Corsa, alebo sa po práci ponáhľala na stretnutie s Allenom Ginsbergom do krčmy vo Vodičkovej, bude si musieť nalistovať básne staršie, alebo básne niekoho celkom iného. Podľa slov Inky Machulkovej nazývali básnické trio z Violy beatnikmi najskôr preto, lebo nedokázali viesť dvojaký život. Z tohto pohľadu sa jej slová dajú chápať aj ako nostalgický povzdych, a síce povzdych nad tým, že na svete je už dnes, žiaľ, veľmi málo skutočných beatnikov. Nieže by sa v jej diele jednalo o pózy, možno je to len spôsob ostať sama sebou, pravda je však taká, že prsty komercializovaného trhu a možno len prejav domestifikovanej, konformnej „vyzretosti“ spôsobili, že do rúk sa vám dostane zbierka síce navýsosť kvalitná, no mohla by pochádzať rovnako od „akejkoľvek“ inej skvelej autorky bez akejkoľvek rebelantskej minulosti. Zbierku Neúplný čas mokré trávy možno pokojne a bez predsudkov chápať ako spôsob, ktorým sa autorka vyrovnáva sama so sebou a s tým, čo sa z nej rokmi stalo.

(zdroj:sme)


Ohodnoťte:
0%

Hodnotené 28 krát.

Žiadne komentáre ku článku.

nový Pridaj nový komentár
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS