euforion portal

Newsletter
banner
banner
Akcie
 

Jean Paul Sartre - Existencializmus je humanizmus

 

"Pod existencializmom rozumiem doktrínu, ktorá robí ľudský život možným a ktorá okrem toho hlása, že každá pravda a každé konanie implikuje prostredie a ľudskú subjektivitu."

Ťažisko ľudskej existecie, večná otázka nášho pôvodu, reálneho bytia a smerovania predstavuje najväčší, priam základný problém našej neustále sa formujúcej racionality. Pritom: vyrovnať sa s faktom vlastnej existencie cestou rozumu predstavuje azda najdôležitejší krok k pochopeniu samého seba a nájdeniu zmyslu v tom čím prirodzene človek je. "Ľahkosť bytia" (použijem Kunderov termín) je tou najúžasnejšou vecou, ktorá nám je daná a vo všetkých aspektoch ju môžme (priam musíme, keďže inú možnosť nemáme) neustále zažívať a zakusovať. Jednoducho žijeme presne podľa nášho spôsobu adaptácie a realizácie...bezprostredne prežívame v podmienkách v ktorých sme sa (hrubo povedané) ocitli. Nieje nič ľahšie a človeku (ako aj každému inému tvorovi) prirodzenejšie, ako byť, existovať, hýbať sa, dýchať... jednoducho žiť. Problém, ktorý by ako problém vo vlastnom slova zmysle vôbec nemusel nastať nastáva, keď sa snažíme svoju danosť uchopiť (možno lepší výraz by bolo: vtesnať...) našou ďalšou danosťou, ktorou je racionalita. Jej pravidlá sú neúprosné. V neprehľadnom, neustále sa kopiacom zhluku téz a antitéz, rozmazávajúcom sa pri akom koľvek zameraní sa na detail sa aj tak jednoduchá "vec" ako naše bytie stáva neriešiteľným problémom beznádejne strateným v nekonečnom labirinte, ktorý sme si stihli našou neúnavnou aktivitou vystavať, aby sme mohli nájsť cestu, ktorú si však, miesto radikálneho zbúrania tejto obludnej stavby a odhalenia pravej podstaty vo svojej nahosti, neustále zatarasujeme novými (...a novými) chodbami, ktoré v konečnou dôsledku predstavujú slepé uličky. Sme stavitelia a vonkoncom nič s tým neurobíme. Prvou možnosťou je kolektívna samovražda, druhou... len prijať svoju "klietku" a pochopiť jej funkciu, skôr ako sa bezhlavo pustíme do stavania nového tunela, predstavujúceho možno ďalší kategorický imperatív. Koľko takýchto imperatívov ešte nájdeme, aby sme okolo nich mohli vystavať spletité chodby a v konečnom dôsledku ich poprieť aby sme našli nové? Možno práve toľko kým pochopíme, že univerzálne odpovede ležia niekde mimo nehanebnej objektivizácie našich jedinečných Vesmírov. Pre racionálny pohľad na našu existenciu nieje hádam krajšieho zavŕšenia ako v ovládnutí ozrutného komplexu ktorý si človek stihol vystavať, miesto otročenia svojej nevedomosti a krátkozrakosti, keď ako robotník za mizerný plat stavia okolo seba jednu stenu za druhou.
O takéto "ovládnutie" za pomoci malej revolúcie bežného zmýšľania sa pokúsil aj J.P. Sartre (1905-1980) so svojou existencialistickou koncepciou. Jeho dielo: Existencializmus je humanizmus predstavuje reakciu na neustále sa množiace dobové kritiky tejto filozofie, ktorej základné premisy a východiská v ňom týmto spôsobom autor zároveň definuje, snžiac sa zabrániť skresleniu toho pojmu. Vzniklo v roku 1945 pôvodne vo forme prednášky, ktorú Sartre čítal v klube Maintenant a o rok neskôr vychádza aj knižne. Pochopenie absolútnej ľudskej slobody, neznesiteľnej ľahkosti bytia (...opäť tento nádherný termín), zachytenie človeka vo svojom neustále seba pretvárajúcom akte a následná aplykácia tohto princípu ako východiska pre utváranie akýchkoľvek hodnôt spojená s odmietnutím heteronómnych morálnych systémov, je základnou témou diela. Ponorme sa teda do víru kritík, ktoré vzniesli katolícky, rovnako ako však aj marxisticky orientovaní intelektuáli, aby sa pred našimi očami stále jasnejšie mohol formovať existenciálny obraz filozofie.
Ak by sme mali tieto námietky zhrnúť, dospejeme k piatim hlavným bodom kritiky. Zo strany komunistov je Sartrovej filozofii vyčítané zdôraznenie ľudskej nízkosti a zanedbanie "sveta radostnej krásy - svetlej stránky ľudskej prirodzenosti"(1/11) a podnecovanie ľudí aby zotrvávali v nečinnosti kvietizmu, keďže podľa ich výkladu pokladajú potenciálne uzavretý čin za nemožný. Katolíci vzniesli námietky k degradácii vážnosti ľudského úsilia, spojeného s potieraním božej existencie a teda relativizácie hodnoty prikázaní a objektivizácie morálky. Z jedného aj druhého tábora (čo je veľmi krásny príklad zjednotenia inak opozičných smerov) sa ozvali hlasy vyčítajúce stratu ľudskej solidárnosti, spojenej z izoláciou ľudského subjektu, vzhľadom na jeden z východiskových bodov existencializmu, čírej subjektivity. Vzhľadom na tieto názory sa autor už v nadpise svojho diela snaží prezentovať existenciálnu filozofiu ako humanistickú a v tomto duchu rozvíja svoj výklad. "Pod existencializmom rozumiem doktrínu, ktorá robí ľudský život možným a ktorá okrem toho hlása, že každá pravda a každé konanie implikuje prostredie a ľudskú subjektivitu." (1/13) O ďalšiu priamu definíciu tohto slova sa už autor nepokúša, pretože tento pojem hlavne kôli svojej dobovej módnosti a už spomínaného skreslenia nadobudol príliš veľkú šírku pre akúkoľvek jednoznačnú integrálnu definíciu a teda "už neznamená vôbec nič". (1/13) Pociťuje nedostatok teoretickej avantgardnej doktríny, analogickej napr. surrealizmu, ktorá by tento pojem jasne definovala. Miesto toho ako definíciu predkladá vlastnú doktrínu.
Ako prvú a základnú nám J.P. Sartre predkladá tézu, ktorá spája všetkých existenciálne orientovaných filozofov. Vraví, že ľudské bytie predchádza podstatu a tak formuluje už spomenuté subjektivistické východisko. Toto presvedčenie podopiera jednoduchým príkladom výrobcu nožov na papier. Ak totiž vyrábame akúkoľvek vec, vždy vždy máme pred očami jej podstatu, to k čomu je určená a až potom výrobok môže nadobudnúť svoje bytie. Inak by sme mohli miesto nožov na papier kľudne vyrábať papierové gule a nikto by nepoznal žiaden rozdiel. Takýto koncept videnia človeka sa však vylučuje s ateistickým svetonázorom, ktorý Sartre zastáva a pre to, "ak niet Boha, jestvuje aspoň bytosť u ktorej bytie predchádza podstatu, bytosť, ktorá jestvuje pred tým ako môže byť určená nejakou predstavou, a že táto bytosť je človek..." (1/18). Ľudská bytosť v tomto svetle nadobúda zrazu úplne iné rysy. Človek v Sartrovom ponímaní je jasne oddelený od všetkých okolných predmetov, nezávislý na Tvorcovi sám neustále aktívne utvára svoju podstatu, teda sám rozhoduje o tom, čím sa stane a ako bude vyzerať obraz ľudstva. Človek je ten ktorý sa vytvára a definuje svoju podstatu: Nieje nič iné, len to, čo zo seba urobí. Nazývať túto činnosť priamo chcením by však bolo značne nepresné. Vedomé rozhodnutie pichádza u väčšiny ľudí oveľa neskôr ako podoba, do ktorej sa prirodzene sformovali samozrejme za nemalého prispetia aj so strany reflektívnej činnosti. Autor takto prenáša pozornosť na naše intlektuálne konanie za ktoré sme bezprostredne zodpovední. Vedomé rozhodnutia nám vytyčujú cieľ. Len nezlomná vôľa sa mu dokáže priblížiť.
Na tomto mieste nachádzame hlboký etický rozmer Sartrovho diela. Autor predkladá spôsob ako sa vysporiadať zo svojou bezhraničnou slobodou činu. "Ak bytie naozaj predchádza podstatu, človek je zodpovedný za to, čím je. A tak základný postup existencializmu je dosiahnuť, aby sa každý človek stal vlastníkom toho, kým sa stal, a preniesť na neho totálnu zodpovednosť za jeho vlastnú existenciu." (1/20) Táto zodpovednosť však nieje chápaná, len ako zodpovednosť za svoju individualitu, pertože takýmto spôsobom by existencialistická morálka viedla k anarchii. Človek musí byť zodpovedný za všetkých ľudí. Existenciálne chápaná subjektivita, ako nemožnosť človeka ju prekonať, priam núti aby sme sa pozerali na svoje činy ako morálny vzor pre ľudstvo, pretože každý takýto čin pre nás určuje povahu nášho vlastného Sveta. "Voliac si vlastnú cestu, volím cestu človeka." (1/22) Podľa Sartra, každý individuálny čin angažuje celé ľudstvo. Na tomto mieste nachádzame akoby prevrátený obraz Kantovej morálky, prikazujúcej konať tak aby človek mohol byť príkladom pre všeobecný mravný zákon. Takto sformulovaný imperartív však predstavuje len jednu z rovín Sartrovho videnia človeka. Ľudské konanie a zodpovednosť za neho predchádza zžieravá nutnosť voľby a rozhodnutia sa medzi určitými atribútmi, opvplyvňujúcimi v konečnom dôsledku povahu nášho činu. Nech je naše rozhodnutie akékoľvek, vždy si vyberáme to, čo v danej chvíli považujeme za najväčšie možné dobro.
Ak sa pokúsime zharmonizovať spomenuté tri okruhy ľudskej existencie (voľbu, zodpovednosť a následné pretváranie človeka/sveta) prichádzame z etického hľadiska k celkom jednoduchej kombinácii, ktorej však nemôžme odoprieť jasnú orientáciu k humanizmu. Materiálna existencia je selekciou, ak sa rozhodneme so svojho subjektívneho hľadiska niesť zodpovednosť za svoj výber tak, aby mohol byť aplykovateľný na kohokoľvek ako "meradlo dobra" z tohto pohľadu sa najviac približujeme "objektivite" našej voľby. Ak máme na pamäti neustále pretváranie a znovadefinovanie nás samotných, zrkadliacich však celé ľudstvo, núti nás to k zodpovednosti za svoje činy a odovzdanosti najväčšiemu dobru aké dokážeme uskutočniť.
Sartre vo svojom výklade však ide ešte ďalej. Nesnaží sa človeka idealizovať a svoj koncept rozhodne nestavia do úlohy odcudzenej kontemplatívnej filozofie majúcej svoju platnosť možno tak v kontemplatívnom svete ideí, ktorý sa nachádza... Človeka sa snaží vidieť v jeho reálnom obraze. Pre to vo svojich dielach definuje našu existenciu aj ako úzkosť, opustenosť a zúfalstvo. Všetky tieto pocity vznikajú v človeku práve vďaka absolútnej slobode voľby a zodpovednosti za ňu. Pri svojom rozhodovaní stojí človek sám pred sebou, pretože jeho rozhodnutie s globálnym dosahom závisí jedine na ňom. Ťarcha takejto neuveriteľnej zodpovednosti musí nutne v človeku vyvolávať úzkosť a zúfalstvo. Tu nieje žiadny mravný zákon s ktorým by sa mohol vyberajúci čovek poradiť. Už samotný výber určitého mravného systému v sebe zahŕňa konečný výsledok voľby. Aj keď neviem ako by Sartre postihol napr. prípad taoistu, ktorý za (nielen) morálne dobro pokladá ne-konanie (ne-zasahovanie: wu-vej) a riešil by svoje rozhodnutie jednoducho tak, že by si hodil mincou; úzkosť, zúfalstvo a osamelosť pred vlastným rozhodnutím v jeho systéme plnia pozitívnu funkciu ako faktory psychicky zaväzujúce človeka k svojmu konaniu.
Z uvedeného by mohol vyplynúť mylný dojem, že život podľa takýchto zásad by mohol mať vyústenie jedine v spomínanej nečinnosti (kvietizme), čo bol jeden z hlavných argumentov súdobých oponentov existencializmu. Sartre však úzkosť ktorá by mala takúto pasivitu vyvolávať definuje celkom inak: "Nejde tu o úzkosť, ktorá by viedla ku kvietizmu, k nečinnosti. Ide tu o prostú úzkosť, ktorú poznajú všetci, čo niesli zodpovednosť." (1/25) Proti kvietizmu tiež hovorí jedna z hlavných existencialistických téz, že "realita je iba v čine"(1/39) a dokonca samotný "človek nie je nič iné, iba svoj projekt", ktorý "jestvuje iba v takej miere, v akej sa realizuje"(1/39).
Teraz by som však veľmi rád ponechal trochu miesta vlastnej kritike. Ak v tejto doktríne je nejaké slabé miesto, nachádza sa (podľa mňa) v hlbokom podcenení rozsahu našich citov a vášní. "Existencialista neverí moci vášne" a "je presvedčený, že človek je za svoju vášeň zodpovedný". (1/28) Takto sa nereflektovateľná stránka ľudskej existencie stáva suchou entitou plniacou len funkciu správneho zapadnutia do systému, kde človek sa ocitá v pozícii stroja, ktorý jednoducho potisne páčku... Z istého pohľadu by sa dali práve vášne a city označiť za hlavný motív nášho konania, jednoducho ako prejav vývinovo staršej časti ľudského mozgu, majúcej práve takéto, prvotné racionálne nepostihnuteľné impulzy na svedomí. Odsudzovať, prípadne potláčať vášne znamená neustály boj proti vlastnej prirodzenosti vlastnou prirodzenosťou. Je síce pekné vidieť človeka ako vznešeného, mysliaceho tvora, no popierať vlastné korene tu vyznieva ako číra pošetilosť. Neviem si ani predstaviť tú neuveriteľnú mdlobu, ktorá by zavládla na svete, keby láska tak ako sa to snažia tvrdiť existencialisti mala byť v područí rozumu. Zanedbanie psychologizmu považujem v tomto prípade za fatálne prehliadnutie možnosti komplexného myslenia. Vychádzajúc z tejto koncepcie, neviem si predstaviť nič krajšie ako spojenie lásky a absolútnej slobody, ktorá by jej vplyvom vôbec nemusela znamenať odsúdenie, s ktorým sa existencializmus tak zložito vyrovnáva. Dokázať láske subjektívnu hodnotu, by pre túto doktrínu znamenalo jedinečnú oporu pre každého človeka pri akokoľvek rozhodovaní. Aj sám Sartre ďalej dodáva, že ak skutočne neexistuje racionálne východisko pre naše konanie "ostáva nám iba spoľahnúť sa na svoje inštinkty." (1/32) Škoda, že ďalej volí, aj keď z racionálneho hľadiska asi najjednoduchšiu a najautentickejšiu formu definovania citu pomocou jeho vonkajších prejavov. Tatkto totiž racionálne mslenie nieje schopné rozlíšiť autenticitu prejavovaného citu a teda v nazeraní citov sa skutočne samo o sebe nemá o čo oprieť. Inštinkt, alebo cit, pokiaľ sa prejavuje však nemôže byť neautentický, jednoducho, keď som zamilovaný, som zamilovaný a nepochybujem o tom pretože som zamilovaný. Je zvláštne, že väčšinou pochybujeme o autenticite pozitívnych citov a vždy s určitosťou vieme povedať, že sme napr. smutní. Aj keď tu racionalita zlyháva, táto istota je omnoho väčšia, ako akákoľvek racionálna dogma.
Ďalšia časť knihy je venovaná podrobnejšiemu, farbistému rozobraniu hlavných téz, ktoré som naznačil. Pre pochopenie základného zmyslu tohto pozoruhodného diela (...a doktríny existencializmu) však ich podrobný (p)opis nepovažujem za nevyhnutný.


Miesto záveru by som na tomto mieste veľmi rád citoval samotného autora:

"...že objavujeme hodnoty, znamená len to, že život nemá a priori zmysel. Dokiaľ nežijete, život nieje nič, len to vy sami mu musíte dať zmysel a hodnota nieje nič iné ako onen zmysel, ktorý si zvolíte."





Použitá literatúra:
1. Sartre, J. P., Existencializmus je humanizmus, Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1997

Powered by M. Mikula


Ohodnoťte:
19%

Hodnotené 64 krát.

Komentáre ku článku:


nový Pridaj nový komentár

F.K.

2011-02-01 13:19:45

...slušne zhrnutý manifest existencializmu...ale tie gramatické chyby!!!! :-L
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS