euforion portal

Newsletter
banner
banner
Akcie
 

Literárny talent Petra Pišťánka

 

Peter Pišťanek je fenomenálny slovenský autor, ktorý nás možno až tak nezaujme svojím vzhľadom večne hladného buldoga, ako skôr svojimi knihami. Jeho legendárne príbehy, plné zbraní, násilia, sexu, kuriev, podlosti, silných a nebezpečných chlapíkov sa čítajú veľmi rýchlo, snáď ešte rýchlejšie ako leporelá pre malé deti. Okamžite zaujmú svojím rýchlym spádom deja, a až kým ich nedočítate, nepustíte ich z ruky.

Peter Pišťanek je fenomenálny slovenský autor, ktorý nás možno až tak nezaujme svojím vzhľadom večne hladného buldoga, ako skôr svojimi knihami. Jeho legendárne príbehy, plné zbraní, násilia, sexu, kuriev, podlosti, silných a nebezpečných chlapíkov sa čítajú veľmi rýchlo, snáď ešte rýchlejšie ako leporelá pre malé deti. Okamžite zaujmú svojím rýchlym spádom deja, a až kým ich nedočítate, nepustíte ich z ruky. Dokonca je aj veľmi nebezpečné si niektorú Pišťankovu knihu na ľubovoľnom mieste otvoriť – s odhodlaním sa len tak na chvíľu začítať do deja. Často to dopadne tak, že kniha čitateľa vtiahne a ten si až po takej polhodine a po prečítaní kopy strán uvedomí, že vlastne chcel čítať len chvíľu. A k niektorým pasážam z Petrových kníh sa budete vracať stále. Najznámejším Pišťankovým dielom je kniha Rivers Of Babylon, ktorá sa dočkala ďalších dvoch dielov a v roku 1998 dokonca aj filmového spracovania. Veď ktorý priemerný slovenský občan by dnes nepoznal hromotĺka Rácza, ktorý sa z nepriaznivej role kuriča v hoteli Ambassador dopracoval vďaka svojej buldočej povahe a sociálnemu systému plnému dier až na post riaditeľa hotela, premenovaného už podľa neho na Ambassador-Rácz? Obsadenie filmu je zvládnuté na jednotku, Andy Hryc ako Rácz je fantastický a absolútne presvedčivý a pozoruhodné sú aj role Mira Nogu ako Ráczovho poskoka Ďulu a Riša Müllera ako homosexuála spievajúceho v bare hotela. Škoda len, že režisér Vlado Balco svojvoľne zmenil koniec príbehu – na konci filmu zomrie postava, ktorá hrá v tretej časti trilógie dôležitý part. Aj Pišťanka tento koniec poriadne nahneval.
Trilógia Rivers Of Babylon je jednoznačne tým najlepším, čo Peter kedy napísal. Hlavne detailné vykreslenie charakterov rôznych postáv a vzťahov medzi nimi je to, čo čitateľa udržuje pri čítaní týchto diel. A keď sa ešte pridá hromada absurdných situácií, uniká sa naozaj len ťažko. Druhý diel tejto trilógie je podľa mňa najlepší. Dvojka sa už ani nesnaží skrývať sa za rúško reality ako prvý diel – duch spomaľuje pád svojho švagra, ktorý bol vyhodený z okna, neukojené paničky sa nechávajú obrábať celým osadenstvom bufetu, atď. Dvojka má zo všetkých Pišťankových kníh najrýchlejší spád a je v nej najviac humoru. Okrem tu už toľko spomínanej trilógie patrí k výborným knihám aj Mladý Dônč, kniha s troma novelami a jednou poviedkou a kniha Sekerou a nožom, zbierka časopiseckých poviedok, ktoré napísal spolu so svojím kamarátom a kolegom, Dušanom Taragelom, ešte za čias totalitného režimu.
Pišťanek ľudí vo svojich románoch vodí za nos, určite sa nájdu takí, ktorí uverili, že je možné, aby sa kurič stal riaditeľom hotela. Je to síce možné, ale veľmi nepravdepodobné. Takéto spracovanie sa dá často nájsť aj v komiksoch. A presne to je to, čo Pišťankove knihy sú: dobre spracovanými a pútavými komiksmi. Mestá, budovy a z určitej časti aj osoby sú reálne, ako skoro v každom komikse, len okolnosti sú hyperbolizované, zaobalené do komiksového šatu: nesmrteľnosť hlavných hrdinov, humorné popisy osôb, až má človek pocit, že sú to vlastne len chodiace karikatúry a svet v ktorom chce každý každého len oklamať. Niekedy však aj komiksové spracovanie paradoxne človeku poskytne presnejší pohľad na svet a zostane v pamäti dlhšie ako priamy popis reality.
Zaujímavosťou je, že veľká časť Pišťankových skúseností a zážitkov zo života sa dá v jeho knihách nájsť, aj keď samozrejme v trochu surreálnom prevedení. Napríklad väčšina povolaní, ktoré Pišťanek počas svojho života vykonával, majú v jeho príbehoch miesto. Pracoval ako kulisár v SND (ako Ulmer v novele Debutant), bol strojníkom v Slovnafte, Vodárňach a kanalizáciach (Martin Junec v novele Muzika), kuričom (Rácz v Rivers Of Babylon) a samozrejme aj strážcom parkoviska (Fredy Špáršvajn v Rivers Of Babylon). Takisto hrával so svojím kamarátom a kolegom Dušanom Taragelom v šialenej punk-jazzovej formácií „Devínska Nová Vec – Alitet“ a tieto svoje hudobné skúsenosti použil aj v novele Muzika. Väčšina jeho poviedok sa odohráva v Devínskej Novej Vsi, miestom, kde sa narodil a kde doteraz žije.
Pišťanek vlastne tieto svoje skúsenosti až pop-artovským štýlom spracoval, zaobalil do komiksového šatu a okorenil poriadnou dávkou čierneho a morbídneho humoru. Komiksovému prevedeniu dodali posledné pomazanie aj Danglárove ilustrácie, ktoré zdobia obálky nového vydania trilógie Rivers Of Babylon ale aj kníh ako Mladý Dônč alebo Sekerou a nožom.
Treba povedať, že Pišťankove romány nemajú nejakú vysokú úroveň, sú plné nadávok, a určite sa nájdu takí, ktorí túto skutočnosť jeho knihám budú vyčítať. Treba však podotknúť, že Pišťanek je popri Taragelovi a Klimáčkovi snáď jediný slovenský autor, ktorý dokáže zaujať takýmto „intenzívnym“ spôsobom, aj napriek tomu, alebo práve vďaka tomu, že žáner jeho kníh je jednoduchý, odľahčený. Dobrý príklad pre takýto prístup je film „Dědičství aneb Kurvahošigutntag“ s Bolkom Polívkom v hlavnej role. Tento film je tiež plný chodiacich karikatúr, vtipných odpisov, fráz na popukanie, ktoré si dneska snáď každý druhý človek na ulici vypráva, a situácií ako vystrihnutých z komiksu (alebo snáď naozaj z klasického diania na dedine?). A presne to je to, čo robí z niečoho kultovú vec – keď to žije ďalej v ľuďoch. A české filmy ako Dědičství alebo Tankový prapor budú definitívne žiť v ľuďoch večne. A podobne je to aj s Pišťankovými, Taragelovými a Klimáčkovými knihami. Dokonca mám taký pocit, že humor mal vždy silu vytlačiť na pozadie vnímania päťstostranové seriózne romány ako Doktor Živago a pod. a to je presne to, čo seriózna kritika plná podráždených intelektuálov vždy neznášala a preto vždy podobné „odľahčené žánre“ posielala vo svojich recenziach do horúcich pekiel s argumentom, že je moc primitívne. Všetko však márne, vážení „intelektuáli“!
Prišiel som však do kontaktu s kritickými názormi na Pišťankove diela aj z „bežného“ obyvateľstva. Hádam najkurióznejším z nich bolo vyhlásenie, že mapa hypotetického ostrova Džundža, na ktorom sa odohráva veľká časť príbehu Rivers Of Babylon 3 bola okopírovaná z Pána Prsteňov a že všetky tie nadávky v Pišťankových knihách sú tam len preto, aby za každú cenu upútali. Zaujímavé, žeby to bola naozaj klasická nefalšovaná postmoderna?
Dodnes si pamätám, ako raz na jednej chate zábava už riadne pokročila a boli už tri hodiny ráno, a tak sme sa teda rozhodli že pôjdeme všetci spať. S jedným kamarátom sme si však ešte začali rozprávať Pištankove frky z trilógie Rivers Of Babylon, kvázi aby sa nám lepšie zaspalo. Dopadlo to nakoniec tak, že sme sa ešte asi dve hodiny po „záverečnej“ v kŕčoch váľali po posteliach, držiac sa za bruchá od smiechu. Samozrejme, že nikto okolo nás si toho spánku moc neužil, až kým sme sa konečne neukľudnili. Na budúci deň každý po mne samozrejme chcel, aby som im tie najvtipnejšie časti predčítaval (trilógiu som mal so sebou) a potom si tie knihy zrazu každý chcel odo mňa požičať. Pán Pišťanek by mal z nás určite veľkú radosť.
Treba ešte opomenúť, že päť tu spomenutých kníh je len takým „Best Of“ Pišťankovej tvorby. Ak nerátam trilógiu skaziek o Vladovi, a kolekciu publicistickej tvorby „Traktoristi a buzeranti“, ktoré patria už k tej horšej časti Pišťankových výtvorov, zaujímavé sú ešte Pišťankove príspevky do kníh ako Roger Krowiak a Sex po slovensky.
Roger Krowiak je zbierka príhod od mnohých slovenských autorov, ktoré sú opäť na komiksovú nôtu (a trošku šmrncnuté filmom noir) o nezničiteľnom agentovi Krowiakovi. Táto kniha je však veľmi rozporuplného charakteru. Rozporuplného hlavne preto, lebo kvalita príspevkov hraničí od strašne zaujímavých po strašne slabých. K tým horším patria príspevky od Martina Kasardu a dnes už zosnulej Jany Dráfy, k tým lepším samozrejme tie od tu už spomínanej spisovateľskej trojice. Hlavná zásluha, že táto kniha vôbec vyšla patrí Taragelovi, ktorý príspevky pre túto knihu zozbieral, ohodnotil a dokonca ešte aj pripísal jeden rozsiahly román RUSKÉ LETO.
Kniha Sex po slovensky je tiež zbierkou poviedok od rôznych slovenských autorov. Ako už názov napovedá, budú o sexe. Táto kniha sa tiež vyznačuje kolísajúcou kvalitou príspevkov. Tie najlepšie príspevky tu opäť napísali Taragel s Pišťankom, pričom zaujímavosťou je, že Taragelov príspevok do tejto knihy je najveselší a Pišťankov zase najsmutnejší. Hlavne Pišťankova poviedka zaujme, lebo sa jej autor v podstate vydal na ešte ním neprebádané miesta. Ten, kto čítal jeho predošlé diela, bude pravdepodobne očakávať zase nejaký blázinec, lenže Peter tu veľmi citlivým a romantickým spôsobom opisuje vzťah v ďalekom Petrohrade, ktorý vlastne ani nemal byť. Tento štýl písania zvládol Pišťanek veľmi dobre a jeho poviedka je určite najväčším prekvapením celej knihy.
Treba na koniec ešte dodať, že máme na Slovensku veľmi málo autorov, ktorí sú schopní zaujať podobným spôsobom ako trojica spomínaná v tejto recenzii. Mali by sme byť na nich patrične hrdí.

Citácia z novely „Debutant“ z knihy „Mladý Dônč“:

Ulmer bol nešikovný a deti v triede sa mu posmievali: nemehlo. Hodiny telesnej výchovy preňho bývali utrpením. Učenie mu tiež nejako zvlášť nešlo. Všetci ho poznali ako priemerného žiaka s bezvýraznou, ľahko zabudnuteľnou tvárou.
Ulmera vychovali v katolíckom duchu. Na hodiny náboženstva chodieval spolu s ostatnými v sobotu dopoludnia. Farár ho už čakal. Bol alkoholik, no v dedine si ho obľúbili. Roboty sa nebál. Zväčša nosil montérky a hrubú flanelovú košeľu s vykasanými rukávmi.
Do kostola chodieval Ulmer každú nedeľu. Spočiatku veril v Boha a úprimne ľúbil i Ježiša Krista. Bol pre neho druhým Winnetouom, trochu šmrncnutým štipkou Danka z idiotskej rozprávky Dankovo srdce. Neskôr však Ulmer voči Bohu i viere ochladol. Do kostola chodil už len kvôli rodičom. Počas omše stál za kostolom alebo bezcieľne blúdil po cintoríne. Mená všetkých nebožtíkov poznal naspamäť. So zatvorenými očami by ich mohol kedykoľvek odrecitovať. Vtedy už bol ateista. K ateizmu ho, tak ako väčšinu ateistov, priviedlo onanovanie.
Onanovať začal ako jedenásťročný. Páčila sa mu jedna zo spolužiačok a rád si predstavoval, že sú spolu vyzlečení. Vo svojich predstavách bol štíhly. Spolužiačka si ho však nevšímala. Nemal nič, čím by ju mohol zaujať. Radšej sa hlasno smiala na pritrúbnutých pubertálnych vtipoch šťastnejších spolužiakov. Ulmer ju často vídal v spoločnosti obľúbencov celej triedy, troch športovcov. Všetci traja hrávali v žiackom mužstve miestnej futbalovej jednoty a boli primerane sebavedomí. Cestou na školský výlet všetkých zabávali. Ich poznámky boli síce primitívne, no pohotové. Ulmer by sa im bol rád vyrovnal, ale všetky frky mu zišli na um až potom. Keď niečo povedal, nik sa nesmial. Zopakoval to hlasnejšie v predstave, že jeho poznámku prepočuli, no nesmiali sa ani tak. Pozeral teda z okna autobusu, občas sa zahľadel na spolužiačku, trpel a cesta mu ubehla.
Dva dni strávili pri Červenom Kameni. Bývali v chatkách po štyroch. Spolužiaci sa ani nenamáhali skryť roztrpčenie, že im do chatky pridelili Ulmera. Pritom každý z nich mal svoje maslo na hlave; jeden sa zajakával, druhý bol zakrpatený a tretí kríval. Ustavične pred ním mali akési tajnosti. V skrytých symboloch a náznakoch sa dorozumievali o dákych dramatických udalostiach, o ktorých Ulmer nemal ani poňatia. Akoby zároveň s týmto výletom prebiehal ešte jeden, paralelný výlet. Ulmer sa cítil osamelý, preto sa rozhodol robiť spoločnosť triednej učiteľke. Triedna učiteľka bola mladá a zle oblečený tučný chlapec sa jej podvedome bridil. Okrem toho chcela, aby ju na tomto výlete pokefoval mladý telocvikár; pracovala na tom a Ulmer ju obťažoval. Preto sa jeho spoločnosti vyhýbala.
Po návrate do školy si všetci tajnostkársky šepkali, že spolužiačka, Ulmerova vyvolená, a jej spolubývajúce v chatke vpúšťali v noci chalanov a nechali ich robiť s nimi rôzne veci. Zdá sa, že všetci boli zasvätený, aj koktavý, aj krpatý, aj krivý. Iba Ulmera vynechali. Keď sa to dozvedel, pichlo ho pri srdci a zbledol od žiarlivosti. Odvtedy už na školské výlety nechodieval; robil sa chorý a v podstate to aj bola pravda. Pri predstave, čo sa pod rúškom noci odohráva v dievčenských chatkách, bol vzrušený a zároveň sa mu nechcelo žiť.
V istom období Ulmer onanoval päť-šesť ráz za deň. Neraz i dvakrát za sebou. Prišli veľkonočné sviatky a s nimi povinnosť vyspovedať sa a ísť na sväté prijímanie. Ulmer sa kúpal v studenom pote. Uvedomoval si, že žije v smrteľnom hriechu, ale nenašiel v sebe silu priznať sa spovedníkovi. V spovednici spomenul všetky hriechy: klamstvo, zlosť, meno božie nadarmo, neposlušnosť. Svoje masturbačné seansy zamlčal. Farár naňho pozeral veľkými očami, vyčítavo-chápavým pohľadom. A čo šieste prikázanie? spýtal sa. Ulmera zaliala červeň. Nič! povedal, no potom sa opravil: Prehrešil som sa proti šiestemu prikázaniu slovom.
Ako? chcel vedieť farár. Slovom, povedal Ulmer a preglgol naprázdno. Farár sa zahľadel na Ulmerovu pravú ruku, ktorá bola evidentne väčšia ako ľavá. Akým slovom? spýtal sa farár. Ulmer si vzdychol. Piča, povedal neochotne. Kokot, kurva, trtkať!
Slová sa odrážali od klenby neskorogotického dedinského kostolíka. Šesťstoročné múry ich vracali nazad akosi pohoršene a takmer urazene. Farár si vzdychol. Udelil Ulmerovi rozhrešenie a obligátny trest: desať zdravasov, desať otčenášov a päť verímvboha. Ulmer sa ich pomodlil, no bolo mu jasné, že je to zbytočná námaha.
Na druhý deň, v nedeľu, prijal Ulmer hostiu, v ktorej bolo mysticky prítomné telo Kristovo. Tým spáchal ďalší smrteľný hriech, keďže sa nevyznal zo všetkých predošlých hriechov. Odvtedy žil zožieraný strašnými výčitkami. Nenávidel sa o bol si odporný. Nedokázal sa však premôcť a ďalej onanoval. Okolo kostola neprešiel bez zapýrenia. Farárovi sa vyhýbal, lebo sa mu nedokázal pozrieť do očí. Prestal chodiť na náboženstvo, čo mu pridalo ďalší stres: ako zareagujú rodičia, keď sa o tom dopočujú?
Príroda je však zvyknutá kráčať cestou najmenšieho odporu. Zaúradovala i v Ulmerovom prípade a zbavila ho múk. Raz ráno sa prebudil a všetko mu bolo jasné: Boh, Ježiš, Panenka Mária, hriech, to všetko sú len babské povedačky. Stal sa ateistom.

Citácie z knihy „Rivers Of Babylon 2: Drevená dedina“:

Okolo siedmej sa už trúsia chodci. Každý deň sa vypytujú na to isté: kedy otvoria bufet. Feri každý deň odpovedá to isté: o ôsmej. Aby zdôraznil svoju dôležitosť, oblečie si biely plášť. Ľudia ho majú za prevádzkara a on tento nie nelichotivý omyl zavše podporí striktným povelom, ktorým cez rameno okríkne upratujúcu Eržiku. Keď dočíta noviny, strčí ich do vrecka plášťa a s povzdychom vstane. Začal sa pracovný deň. Postávajúc uprostred drevenej dediny, riadi pyšný Feri Eržikinu činnosť.
Prídu bufetári. Odomknú si a vojdú do bufetu. Výčapníci narazia sud, dievčatá v kuchyni zapnú gril.
Čoskoro je tu i kurva-vedúci. Svoju fordku zaparkuje na chodníku, otvorí kufor a prstom si privolá Feriho. Bez slova ukáže na plný kufor mrazených kureniec a niekoľko päťlitrových fliaš s kyslými uhorkami. Feri prikývne a začne nosiť do bufetu. V duchu zúri: on, pyšný Feri Bartaloš, musí počúvať rozkazy dákeho trpaslíka namiesto toho, aby trpaslík poslúchal rozkazy jeho, pyšného Feriho Bartaloša!
Kurva-vedúci je kabinetnou ukážkou živočíšneho druhu, nazývaného zmrd obyčajný. Je to nielen pre jeho krivácke správanie a prístup k zamestnancom drevenej dediny, ale i pre jeho málo povzbudzujúci vzhľad. Kurva-vedúci má tridsať-štyridsať rokov, je vysoký asi meter šesťdesiat, má guľatú, pomerne veľkú hlavu a je extrémne svetlovlasý. Svetlé vlasy má nakrátko pristrihnuté a starostlivo rozdelené prútcom ako hrdinovia kreslených seriálov Jaroslava Foglara. Na jeho tvári dominujú nadmieru vyvinuté rezáky, tak nadmerne vyvinuté, že kurva-vedúci pre ne nemôže poriadne dovrieť ústa. Tieto predné zuby vyvolávajú u každého, neznámeho, no najmä známeho a predovšetkým u pyšného Feriho Bartaloša, ťažko odolateľné nutkanie silným a presným úderom ich odstrániť.
Kurva-vedúci sa pohybuje rýchlo, štýlom chôdze, aký na základe najnovších archeologických výskumov pripisujeme trpasličiemu dinosaurovi rodu Compsognathus. Topánky nosí o dve čísla väčšie a vypchané novinami. Na svoju výšku neprimerane dlhé kroky robí kurva-vedúci tak, že našľapuje na prsty, čím chce opticky zväčšiť svoju postavu. Jeho postava sa však nedá zväčšiť ani opticky a kurva-vedúci svojím smiešnym nadrapovaním sa len podčiarkuje imidž zmdra, ktorý mu prischol. Guľatú hlavu má kurva-vedúci hrdo zdvihnutú nahor. Pootvorenými ústami nasáva vzduch. Keď mu ani po vyučení sa za kuchára-čašníka a po úspešnom absolvovaní strednej hotelovej školy neprestávali na ulici tykať, nechal si narásť fúzy. Teraz teda kurva-vedúci vyzerá ako dieťa, ktoré si nalepilo fúzy z požičovne kostýmov.
I naďalej mu však všetci tykajú.
Feri povynáša tovar, kurva-vedúci nasadne do auta a zmizne. Veď preto, pomyslí si Feri. Ináč by mu musel on, Feri Bartaloš, jednu-dve vypáliť...
Onedlho prídu prví hostia. Čakajú. Niektorí sa postavia k okienku s plzňou, ale väčšina k tomu so samoserom; je o päť korún lacnejší.
Medzi prvými netrpezlivcami je i kotolník z neďalekého hotela Ambassador-Rácz, tučný cigán Šípoš v roztrhanej havajskej košeli. Netrpezlivo búcha zrobenou dlaňou na odmietavé okno výčapu. V tučnej olivovej tvári sa mu strácajú nedočkavé tmavé očká. Dajú mu pivo: protekčne. Robí neďaleko.
Pivo je protekčné, no kyslé. Bufetár nechal včera v pivnici rozčapovaný sud samoseru a hladina cez noc zoxidovala.
Šípošovi to však neprekáža. Pôžitkársky si vleje žltú šťanku do veľkých usmiatych úst pod hustými čiernymi fúzmi. Nevšíma si závistlivé pohľady neobslúžených netrpezlivcov.

Bez bicykla a bez motorky ostal Fredy pripútaný k tehliarskej kolónií a k jej bezprostrednému okoliu. Skamarátil sa teda s partiou detí, ktoré ešte nezačali s bicyklovaním, a vyhlásil sa za ich vodcu. Boli to mladší súrodenci jeho bývalých kamarátov. Všetci mali tak o päť-šesť rokov menej než Fredy. Fredymu to vôbec neprekážalo; bolo mu s nimi dobre. Vážili si ho. Zasväcoval ich do všetkých tajomných dobrodružstiev, ktoré zažil so svojimi rovesníkmi. Mladší kamaráti a kamarátky ho mali radi, lebo v spoločnosti veľkého chlapca im nehrozilo, že ich zbijú cigáni alebo deti z nepriateľských častí dediny.
Po čase sa však Fredy spoločnosti neseberovných detí nabažil a z nudy ich začal týrať. Vzal, napríklad, decká na výlet hlboko do polí za hliniskom a utiekol im. Deti sa s plačom vrátili domov až večer, unavené, hladné a dotlčené dlhým blúdením po poliach. Inokedy zasa Fredy zaviedol celú bandu do hlbokého agátového lesa a utiekol im s dvoma dievčatkami. Zaliezol s nimi do bunkra, postaveného z kociek zlisovanej slamy, aké ostávajú po žatve na poli. Pri svetle baterky mu dievčatká museli všeličo ukazovať. Kebyže nie, hrozil Fredy, upáli ich obe aj so slamou. Dievčatkám to neprekážalo, obom to pripadalo zábavné. Vedeli, že Fredy svoje vyhrážky nemyslí vážne. A na dôvažok, aj on im všeličo poukazoval, tak ako ho to naučila Tera Sziládyiová.
Vo svojej detskej bande Fredy vyžadoval bezpodmienečnú poslušnosť, no i napriek svojej prísnosti bol vysoko obľúbený. Neustále vymýšľal nové bojové situácie. Všetci sa správali ako vo vinetuovkách, dederónskych indiánkach s Gojkom Mitičom v hlavnej úlohe, rumunsko-francúzskom cykle filmov o Koženej Pančuche, v seriáli o štyroch tankistoch a psovi, alebo vo vojnovej epopeji Oslobodenie. V bojových situáciách sa dorozumievali výhradne po česky, aby si ešte viac priblížili uhrančivú atmosféru svojich obľúbených filmov, distribuovaných vtedy do kín s českým dabingom.
Len občas chlapčenskí členovia partie nerozumeli istému tajnostkárstvu a sprisahanectvu medzi kapitánom Fredym a dievčenskými členkami bandy, ale keďže boli malí, nijako ich to nerušilo.
Raz Fredy s niekoľkými dievčatami opäť utiekol zvyšku partie. Zaliezli do lesíka pri železničnej trati medzi Novou Vsou a Devínskym Jazerom, severozápadne od hliniska. Tam im znovu predvádzal, čo ho naučila niekdajšia kamarátka. Dievčatká sa mu ochotne nechali masírovať na určených miestach; spájalo sa to u nich so závratne príjemnými pocitmi. Fredy si tiež stiahol trenírky a nechal sa dievčatami dráždiť na genitáliách.
V takej pohode ich prichytil dôchodca Forgách, ktorý tam prišiel na bicykli s kosákom a vrecom kosiť trávu pre králiky. Dievčatá si s výskotom naťahovali trenírky a utekali preč, Fredy sa do tých svojich zamotal, ohlúpnutý a paralyzovaný doznievajúcou rozkošou.
Dôchodca Forgách odlomil vŕbovú vetvu a zošľahal ho ani koňa. Potom ho za ucho odviedol do tehelne.
Výprask od dôchodcu Forgácha bol len priateľským napomenutím v porovnaní s tým, čo Fredyho Špáršvajna čakalo doma. Matka na ňom dolámala varechu na pranie a otec zasa prútený pracháč na koberec. Obaja sa chytali za srdce a vzájomne sa ubezpečovali, že to nie je ich vina; stavajú predsa rodinný dom, novú budúcnosť, nový život. Oni nemajú čas zapodievať sa svojím zvrhlým synom. To všetko tá Sziládyiová!
Dôchodca Forgách tiež býval v robotníckej kolónii. Všetkých obyvateľov poznal. Nič si nenechal pre seba. Výsledkom bol všeobecný výprask a následná gynekologická prehliadka všetkých dievčat z Fredyho bandy. Našťastie pre Fredyho, výsledok bol negatívny; všetky členky bandy boli ešte pannami.
Tak či onak, Fredy mal vtedy pätnásť rokov a práve ho prijali na tehliarsku priemyslovku v Hodoníne. Hneď po prázdninách tam nastúpil takže sa medzitým už nestretol ani s členmi sopliackej bandy, ktorej býval kapitánom, ani s ich rozzúrenými rodičmi.
Veď na internáte ho už dajú do laty! utešovali sa vzájomne Fredyho rodičia.

Jedného dňa sa na Fredyho parkovisku, lepšie povedané, na tom, čo mu z neho po všetkých tých úpravách a zmenách ostalo, zastaví piča z mestského úradu. So širokým, víťazoslávnym úsmevom podíde k Fredymu a do tučnej upotenej dlane mu vopchá akýsi úradný papier.
A to je čo? spýta sa strážca parkoviska, vyjavene študujúc prípis.
Zrušenie nájomnej zmluvy, zašvitorí piča z mestského úradu sladkým hláskom.
Čo?! nechápe Špáršvajn.
Zmluvu na parkovisko máte uzatvorenú na pol roka, nie? spýta sa piča. A dnes máme tridsiateho júna. Takže ľutujem. Piča z mestského úradu len ťažko premáha škodoradostný úsmev.
Fredy Špáršvajn sa s papierom v ruke zosunie na svoju prútenú stoličku. Tučný, s vyberačskou šiltovkou a so smutne odutými lícami vyzerá ako hríbik. Piči jej ho takmer príde ľúto. Ja som si to nevymyslela, povie na svoju obranu.
Fredy si prezerá prípis. On, Fredy, má toto ako svoju jedinú obživu, povie plačlivým hlasom. Toto tu už raz bolo. Pred pár rokmi, v zime. Že vianočný trh. Kapry, jedličky, darčeky a tak. Cez noc zhlobili drevenú dedinu a tá tu straší dodnes. Uprostred hlavného mesta tieto drevené búdy! On, Fredy, vtedy vysoko ochorel. Pár týždňov o sebe nevedel. Horúčky. Schudol asi päťdesiat kíl, možno i viac. Napokon mu časť parkoviska vrátili. To bolo ešte za vépeenkárskej totality. A teraz chcú jemu, Fredymu, vziať všetko? Za toto on, Fredy, mrzol? Na toto bojoval za samostatné Slovensko? Takto si to veru on, Fredy, nepredstavoval! Kebyže vedel, tak volí komunistov! Áno, komunistov. Tí jediní tuším podporujú súkromných podnikateľov a rozvoj kapitalizmu!
Piča z mestského úradu si odkašle a roztržito sa pozrie na hodinky. S tým musel pán Mešťánek rátať, povie. Takýto priestor v centre mesta predsa nemôže ostať nevyužitý. Nemôže slúžiť tým pár vodičom, čo sem odstavia autá. Takýto priestor si na seba musí zarobiť. O pár rokov tu bude stáť niekoľkoposchodová reštaurácia McDonald a pán Mešťánek sem bude môcť prísť na hamburger.
Pri predstave seba samého v rade na hamburger v niekoľkoposchodovej budove, postavenej na jeho parkovisku, Fredymu Šparšvájnovi vyhŕknu slzy z očí.
Je to krivda! zvolá. Človek by aj chcel robiť, trávi tu celé dni, domov nechodí, a teraz toto! Toto je tá vďaka?
Pozrite, ukončí piča z mestského úradu. Ja sa tu s vami dohadovať nebudem. Od zajtra toto parkovisko už nepatrí vám. Pochopili ste? Pochopili. Takže mi to tu podpíšte a ja sa lúčim.
Piča z mestského úradu si počká na strážcov detinský podpis, potom sa zvrtne na opätku a zmizne na rušnom chodníku pred hotelom Ambassador.
Fredy sedí ako bez duše. Až teraz na neho doľahla celá ťarcha krutého osudu. To je jeho, Fredyho, koniec. Život už nebude mať cenu. Kam pôjde? Kam sa podeje? Späť do tehelne? Tam prepúšťajú. A rodičia? Čo jemu, Fredymu, povedia jeho, Fredyho rodičia? Žilka v hlave mu opäť začne nebezpečne búšiť. Fredy by mal užiť liek, ale sedí ďalej. Nech skapem! pomyslí si plný ľútosti nad sebou samým. Predstavuje si palcové titulky v dennej tlači: SKRACHOVANÝ STRÁŽCA PARKOVISKA ZOMREL NA PARKOVISKU!... NECHCEL NIČ INÉ, LEN STRÁŽIŤ AUTÁ!... ĎALŠIA OBEŤ NEŽNEJ REVOLÚCIE? Áno, on, Fredy, tu možno zomrie. Piča z mestského úradu si prečíta noviny a do smrti ju bude omínať svedomie. Fredy sa naplno pohrúži do svojej nevoľnosti a celkom príjemnej sebaľútosti. Hruď sa mu zopárkrát mocne nadvihne, vydýchne si od žiaľu. Nie, uvedomí si Špáršvajn, správa o jeho, Fredyho, smrti nebude vypísaná palcovými titulkami. Možno dáke noviny venujú tejto udalosti malý článoček v kuriozitách: PSYCHICKY NARUŠENÉHO LAKOMCA PORAZILO NA PARKOVISKU. Alebo niečo podobné.
Fredy sa rozhodne. Ostane žiť. Nedovolí, aby sa jeho, Fredyho, tragický skon – pre neho, Fredyho životná udalosť číslo jeden – stal dákemu cicinbrusovi pri rannej káve zdrojom pobavenia! Nie! On, Fredy, bude bojovať! Pomstí sa skurvenému štátu za toto príkorie! Bude sa živiť zločinom! Klesne hlboko do bahna! Bude kradnúť a tak ďalej, až kým ho nechytia a nezavrú do basy. A v base on, Fredy, zomrie! Ako taká nemá výčitka! Ako ukážka toho, čo tento kurva-štát urobil s poctivým živnostníkom Alfrédom Mešťánkom, ktorý nechcel nič iné, len do smrti strážiť autá a skromne sa tým živiť! Odteraz nebude pre neho, Fredyho, žiadne svinstvo dosť svinské!
Fredy vstane s patetickým výrazom na tvári. Škatuľku s liekom šmarí na zem. Pilulky, ktoré mali vo chvíľach rozrušenia vracať jeho mierne vyšinutú myseľ späť na túto planétu, sa rozkotúľajú po parkovisku. Fredy vojde do prívesu, stiahne si vyberačskú tašku z krku a vysype peniaze na stolík. Zráta ich a napchá do vrecák. Potom zamkne príves a pohvizdujúc si vykročí do drevenej dediny. Kútikom oka zbadá, že pri mercedese s bratislavskou ešpezétkou sa motajú dvaja zlí cigáni, ale nijako ho to nevzruší. On, Fredy Špáršvajn, sa môže na dáke sprosté autá vysrať!
V drevenej dedine sa Fredy pristaví pri pyšnom Ferim Bartalošovi. Cíti potrebu s niekým sa pozhovárať, posťažovať sa. Tragický tón však už niekam zmizol; ostal aj s vyberačskou taškou na parkovisku. Do Fredyho myšlienok a prejavu sa teraz vkradla akási eufória, pocit ľahostajnej voľnosti a slobody. On, Fredy Špáršvajn, teraz za nič nezodpovedá. Bude zlý, bude kradnúť a klamať, bude podlým príslušníkom spodiny; za to môžu tamtí! Vyštvali ho, ale on, Fredy, je tomu rád! Už sa to raz stalo a ako to vtedy, v jednotke Rivers of Babylon, prežíval? Ťažko! Preskočilo mu a dal sa k akejsi sekte. K nijakej známej; on, Fredy Špáršvajn, si vymyslel svoju vlastnú. Ale to sa už nezopakuje! On, Fredy, už nebude taký blázon! Neposerie sa! Iní nemajú parkovisko a žijú! Z ruky do huby, ale žijú! A on, Fredy Špáršvajn, bude práve tak!
Cigáni ti kradnú auto, preruší Bartaloš Fredyho príhovor a ukáže za jeho chrbát. Fredy sa inštinktívne strhne a obzrie sa. Dvaja zlí cigáni už sedia v mercedese s bratislavskou ešpézetkou a baštrngujú s čímsi pod palubnou doskou. Mám to na háku ako na placatý kameň, povie Fredy. Tam, na parkovisku, už on, Fredy, skončil!
A čo budeš robiť? chce vedieť Feri Bartaloš.
Čo sa pritrafí, povie Fredy nasilu optimistickým hlasom, v ktorého suteréne sa ozýva prudká a plačlivá sebaľútosť. On, Fredy, bude kradnúť. Čo nebude privarené a prireťazované, to on, Fredy Špáršvajn, ukradne a predá tu, v drevenej dedine! Nech všetci vidia!
Nestihneš utiecť, namietne Bartaloš a vbodne prst do Fredyho tukových vankúšov na bruchu. Na zlodeja si pritučný.
Schudnem, povie Fredy odhodlane a táto predstava spolu s vlastným utrpením mu vnukne myšlienku, že by sa mohol najesť. Grilované kurčatá za bufetovým okienkom necudne ukazujú prepečené šťavnaté stehná, obrovské rožky v sivej prepravke, posypané lesklými kryštálikmi soli, vydychujú vôňu pekárne a obrovské spuchnuté štipľavé papričky vo fľašiach so sladkokyslým nálevom volajú: Kúp si nás, Fredy!
Fredy Špáršvajn sa postaví do radu s ústami plnými slín. Jeho nová kariéra vyvrheľa ho nadchla. Keď si kúpi jedlo, odnesie ho k stolu a lačno sa napcháva.

Powered by M. Mašura


Ohodnoťte:
27%

Hodnotené 11 krát.

Žiadne komentáre ku článku.

nový Pridaj nový komentár
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS