euforion portal

Newsletter
banner
banner
Akcie
 

Mytologická sila príbehu - Mircea Eliade: Svätojánska noc

 

Svätojánska noc je román, ktorý má v tvorbe Mircea Eliadeho špecifické miesto. Jeho napísanie predstavovalo zložitý umelecký proces, ktorému autor zasvätil päť rokov života (1949 – 1954).

Sám Eliade cítil, že práve toto dielo má potenciu vystihnúť jeho najpodstatnejšie myšlienky a považoval ho za to najlepšie, čo kedy v oblasti beletrie napísal. Svätojánska noc je zároveň jeho pokusom o totálny (dokonalý) román, prvý svojho druhu v rumunskej literatúre. Eliadeho štýl je strohý, zrozumiteľný, nepsychologizujúci; so snahou priblížiť sa klasickému typu rozprávania, príznačnému pre mytologické príbehy. Historickú, politickú, ľúbostnú, filozofickú, fantastickú, psychologickú, autobiografickú a iniciačnú líniu románu tu zastrešuje práve línia mytologická.

Samotný príbeh rámuje svätojánska noc, ktorá tradične predstavuje magický moment plný symboliky. Na začiatku románu sa objaví hypotéza hlavného hrdinu Štefana, ktorá dostáva svoj význam až na konci románu:„... tak sa to hovorí, že vo svätojánsku noc sa otvára nebo. Ale podistým sa otvára len pre tých, ktorí vedia, ako sa naň dívať...“ (s. 11). Máme tu do činenia s knihou cyklického charakteru, ktorá sa začína mystickým stretnutím v lese Băneasa na svätojánsku noc v roku 1936 a uzatvára sa opätovným stretnutím tých istých postáv opäť na svätojánsku noc v lese Royaumont v lete 1948. Medzi prvým a posledným momentom románu prejde presne 12 rokov, ktoré, ako si značí Eliade v denníku, predstavujú „dokonalý cyklus“ „Veľkého roka“. Ide de facto o jeden kozmický rok, na konci ktorého sa podľa mytológie primitívnych národov obnovuje prvotný chaos, čo predstavuje zároveň možnosť vystúpenia z času. Na svätojánsku noc, keď sa „otvára nebo“ máme dočinenia s rovnakým fenoménom, kedy je možný prechod do akéhosi rajského, mimočasového priestoru. Mytologická rovina románu sa tu prekrýva s jeho hlavnou témou: časom.

Eliade nám na prvom pláne prináša vnútornú drámu ministerského úradníka Štefana Vizira, ktorý sa cíti zviazaný históriou a časom a pre ktorého sa únik z takéhoto ľudského údelu stáva obsesiou; „Ujsť pred Časom. Vyjsť z Času. Dobre sa pozrite okolo seba: zo všetkých strán sa vám ukazujú znamenia. Dôverujte znameniam. Nasledujte ich...“ (s. 28) Celé Štefanovo správanie je ovplyvnené jeho radikálnym odmietaním histórie; vyhľadáva transcendentálne zážitky a znamenia, ktoré by mu mali ukázať cestu z pozemského jarma času. Nie je ochotný zmieriť sa s myšlienkou, že iba smrť nám umožňuje vyjsť z času a dejín, to „fakticky nevyjdeme nikde; nájdeme iba ničotu...“ (s.133). Štefan sa tak utieka do paralelných svetov, zariadi si tajnú izbu v jednom z bukureštských hotelov, ktorá má svoj predobraz v archetypálnej (posvätnej) izbe „Sambô“, ktorú objavil v detstve; „Pochopil som, že tu na zemi, blízko nás existuje, máme ho po ruke, a predsa je neviditeľný pre ostatných, neprístupný pre nezasvätených, pochopil som, že existuje privilegovaný priestor, rajské miesto...“ (s. 80) Nachádza si aj iné možnosti pseudozáchrany pred „terorom histórie“ ako napr. maľbu a čítanie, ktoré mu aspoň dočasne dovoľujú vyjsť z času, kým nepríde na absolútne riešenie...

Časom sa zaoberajú aj ostatné postavy románu, napr. Štefanov najbližší priateľ, profesor filozofie Petre Biriş vyznáva Heideggerovu teóriu o Čase ako behu k Smrti. Každá z hlavných postáv prináša svoju predstavu o Čase (a veľa sa hovorí aj o Histórii), a tak sa román zároveň stáva zaujímavým kaleidoskopom myšlienok na túto tému.

Ako už bolo načrtnuté, od samého začiatku románu sa Štefanovi začínajú zjavovať znamenia, ktoré si nedokáže vysvetliť, čo mu navodzuje pocit, že zablúdil v labyrinte. Zasvätený čitateľ Eliadeho diela dešifruje, že Štefan na svätojánsku noc do labyrintu skutočne vstupuje, aby následne prešiel iniciačným procesom, ktorý uzatvára spomínaný 12 ročný cyklus. Silná symbolika, ktorá je príznačná pre Eliadeho fantastickú prózu je postavená na princípe kamuflovania posvätného v profánnom svete. Symboly a znamenia tu v podstate naznačujú existenciu akéhosi paralelného, zabudnutého sveta, ktorý je prekrytý pod nánosmi histórie. Inak povedané, posvätné je stále tu, len ho treba hľadať. V samotnom románe sa ponúka paralela Štefana s Persifalom, ktorý musí prejsť sebazasvätením, aby bol nakoniec schopný položiť správnu otázku a dostať sa tak k svätému Grálu. Dodajme, že leitmotívom celého románu sa stáva symbolická otázka: „Ďaleko je salaš?“, ktorej samotná existencia sa javí dôležitejšia ako odpoveď na ňu. Navyše motív salaša nepriamo odkazuje na baladu Mioriţa, ktorá sa v románe objavuje aj v iných súvislostiach. Tento najznámejší výtvor rumunskej ľudovej slovesnosti rozpráva príbeh ovečky Mioriţi a pastiera, ktorého chcú úkladne zavraždiť ďalší dvaja pastieri. Ovečka svojho pastiera pred vraždou varuje, ale on smrť prijíma osudovo, prirovnávajúc ju k svadbe s krásnou nevestou, na ktorej participuje celý Kozmos. Balada Miorita v románe figuruje ako archetyp rumunskej duchovnosti, za ktorý ju Eliade považoval.

Román je zároveň bohatou sociologickou a historickou freskou z apokalyptického obdobia rumunskej spoločnosti rokov 1936–1948. Do udalostí a atmosféry tohoto obdobia Eliade zasadzuje celé spektrum postáv zo všetkých vrstiev spoločnosti. Ireálna rovina románu, navodená Štefanom, je tak vyvážená prítomnosťou výnimočných literárnych charakterov, prežívajúcich svoje vlastné drámy, ktoré sa vzájomne prepletajú vo víre reálnych historických udalostí. Ani tieto postavy však nie sú ochudobnené o svoj mýtický rozmer a zaujímavé je, že tento ich „anticipovaný osud“ (termín z Eliadeho denníka) sa u väčšiny napĺňa násilnou smrťou.

Fenomén všadeprítomnej smrti v románe je napokon kľúčom k mnohým významom a odpoveď sa pravdepodobne nachádza tiež kdesi v mytologickej rovine. V samotnom románe nám ho sčasti odkrýva postava z kategórie iniciovaných: Anisie, mudrc, ktorý pochopil ako plynie čas. Štefanovi vysvetľuje tajomstvo kozmického cyklu, v ktorom má okrem iného aj vojna svoj špecifický význam. Totiž vojna ako ničivý (a smrtiaci) prvok civilizácie je svojím spôsobom návrat do Chaosu, z ktorého sa rodí nový, silnejší svet. Dodajme, že v duchu mytologických predstáv primárnych civilizácií je symbolika smrti spájaná práve s regeneráciou a je vlastne prechodom do plnšej, hodnotnejšej existencie.

Nie je našou úlohou sa tu teraz zaoberať paradoxnou jednotou života a smrti, ktorú nám táto téma otvára. V každom prípade všetky dôležité postavy Svätojánskej noci zomierajú násilnou smrťou, ktorá však z hľadiska ich významu nie je ani predčasná a už vôbec nie náhodná. Môžeme postrehnúť totiž radikálnu zmenu vo vývine postáv, ktorou prechádzajú predtým ako ich zastihne smrť. Inak povedané, autor necháva postavy v týchto „agonických stavoch“ prísť k poznaniu, a teda aj naplneniu, a tým zároveň dáva ich smrti zmysel.

Ľúbostná rovina románu prináša celému dielu osudovo-romantický charakter a podčiarkuje mytologickú silu príbehu. Už na začiatku románu, keď má Štefan na svätojánsku noc nevysvetliteľné nutkanie odísť do lesa Băneasa, stretáva tam osudovú ženu Ileanu. Nejde medzi nimi o klasický ľúbostný príbeh, napokon Štefan miluje svoju ženu Ioanu. Ileanu však miluje tiež, ale inak a neustále ho to k nej priťahuje, vidiac v nej znamenie; „Avšak táto láska by mi mohla niečo odhaliť. Možno som vás stretol a zamiloval som sa do vás preto, aby ste ma niečo naučili. Tak ma to naučte!“ (s. 55) Ich príbeh je skôr príbehom ďalšej slávnej stredovekej legendy o Tristanovi a Izolde, ku ktorému ho prirovnávajú samotní milenci. Tak ako v legende, ich láska nie je príbehom spoločného šťastia, ale stáva sa skôr skutočným prekliatím, keď osud zariadi, že budú milovať iba jeden druhého, ale život prežijú vedľa niekoho iného, vo vzájomnom odlúčení. Ich láska a osud sa napĺňajú presne o dvanásť rokov, keď sa náhodou stretávajú opäť v lese, tento raz pri Paríži, odkiaľ spolu odchádzajú autom, ktoré sa už toľkokrát Štefanovi zjavilo ako znamenie. Zároveň sa odhaľuje pravá úloha Ileany, ktorá stojí už na začiatku Štefanovej iniciácie, aby sa na konci zjavila ako „anjel smrti“ a stala sa jeho nevestou v mioritickej svadbe kozmickej povahy...

Eliade vždy veril v silu a nutnosť exemplárnych príbehov, a tak nám nie náhodou prináša román mytologického typu, ktorý sa stáva ozajstnou odyseou pre protagonistov i samotných čitateľov. Orientovať sa v takto bohato štruktúrovanom svete nie je čitateľsky jednoduché, o to väčšmi treba oceniť pomoc prekladateľky, ktorá by bez dôverného poznania Eliadeho univerza nemohla svojimi prekladateľskými voľbami ponúknuť slovenskému čitateľovi kvalifikované a pritom diskrétne interpretačné návody. Preklad je totiž vždy aj interpretáciou, v tomto prípade dodávame – našťastie.

Dielo nám v celej svojej monumentálnosti a totalite prináša Eliadeho zásadné témy, v prvom rade fenomén posvätného, ktorým sa napokon zaoberal aj na vedeckej úrovni. V románe necháva Štefana, postavu so silne autobiografickými prvkami, aby odhaľoval posvätno v súčasnej spoločnosti skryté pod nánosmi absolutizmu Histórie. Štefan je prototypom moderného človeka, žijúceho svoj nevedomý, profánny život a ktorého frustrácia a zmätenosť pramení práve zo straty kontaktu s posvätnom a s tajomstvami bytia. Znamenia, predtuchy, sny, nostalgia – to všetko sú stopy absolútna a odraz túžby po nájdení „strateného raja“ či napojení sa na kozmické rytmy. Eliade nás v podstate iniciuje do tohto zabudnutého sveta a zároveň apeluje na znovunachádzanie posvätného v človeku a Vesmíre. Univerzálnosť tohto posolstva je daná aj jeho kozmickou povahou: človek si má predovšetkým uvedomiť samého seba ako súčasť Kozmu, a tak sa znovu nájsť ako totálna bytosť. A snáď, keď navyše plne pochopíme cyklickú povahu Kozmu, odhalí sa nám aj absolútny zmysel tohto mytologického románu ukrytý práve v jeho cyklickom charaktere.


Tamara Mikulová

 


Ohodnoťte:
22%

Hodnotené 45 krát.

Žiadne komentáre ku článku.

nový Pridaj nový komentár
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS