euforion portal

Newsletter
banner
banner
Akcie
 

Perspektívy postmoderny

 

Cenou za vyplnenie „životnej prázdnoty“ je ľudská duša.

Nátura doby prináša premeny celku humanity, ako aj každej vývinovej etapy ľudstva vrytej v našom povedomí/myslení v podobe každodenného zápasu zo smrťou, skrýva sa pod nánosom kultúr, ako reflex, ktorým je poháňaná každodenná selekcia, alebo ak chcete... no: nekúpte to! Modifikovaná animálnosť prirodzenosti reflexného oblúku tvorí silu, ktorá núti mŕtvu biomasu šprintovať do úplného zničenia vo víre existencie v záujme zachovania druhu. Okrem vyšších technologických a z nich vyplývajúcich kognitívnych možností, disponujeme rovnakým spôsobom („organizácie/naprogramovania“) myslenia, ako povedzme človek z obdobia stredoveku.
Nátura doby, teda rozšírená možnosť výberu v každej (predošlej) dobe znamenala novú vývinovú etapu ľudstva: nástup novej, prelomovej generácie, ktorá dokázala pohltiť svojich rodičov a prarodičov obyčajným posunom paradigmy vnímania reality. Každá nová modifikácia zvieraťa predstavuje nový ohrozený druh. Ak by sme chceli byť tak trochu nihilisti, asi by nám zmysel každej novej generácie značne uchádzal. Večné a inovatívne inovovanie inovovateľného a tisíce krát inovovaného, vyznieva oproti večnej dokonalosti prírodného poriadku tragikomicky (...skoro ako ľahká atletika), ako Ptolemayova slnečná sústava, alebo Stalinistický režim v ZSSR. Tendencia považovať posledný objavený horizont myslenia za najvyšší možný tvorí najčastejšiu prekážku uvedomenia si najprirodzenejšej formy prejavu princípu individuácie, charakteristického pre fungovanie mozgu na princípe racionálnej organizácie prvkov. Ako TO, že TU vôbec SÚ? Ak sa trochu hlbšie zamyslíme nad pojmom „hodnota“, alebo lepšie „kvalita“ (...ako hlbší pôvod výsledného „dojmu“), zisťujeme, že vnímanie celku je na základe jedného určitého vzorca, ktorému priraďujeme určitú pravdivostnú hodnotu, postaveného na určitých paradigmách nemožné a minimálne nepravdepodobné.

a) Čo je to kvalita? V čom spočíva napríklad moja schopnosť vymedziť sa ako subjekt voči objektom, alebo odhadnúť či je niečo pekné, prospešné užitočné, alebo čo i len červené?

b) Ponúka sa otázka, prečo má každý jedinec tendenciu vytvárať hodnoty, utiekať sa k náboženstvu a veriť svojej obmedzenej skúsenosti, ako základnému a správnemu spôsobu vnímania univerza? Viete prečo správnemu? Ak by bol ten váš nesprávny, snažili by ste sa ho zmeniť na iný, správny...ktorý obdivujete: Pretože vás robí šťastnými.

c)Čo je šťastie? Jeho súvislosť s pravdou je evidentná v krehkej súhre bezproblémového vzťahu jedinca k realite, ktorá ho obklopuje. Ak by malo byť pravdou, že jednoduchý výpočet 1+1 je 26, nastalo by v našom živote utrpenie a škrípanie zubov. Pravdivé je to, čo prináša ideálne podmienky nášmu príjemnému a bezproblémovému prežitiu.

Tibetské príslovie hovorí: „Tisíc mníchov – tisíc náboženstiev.“ Tak ako racionálne sebauchopenie každého človeka je dané vedomím jedinečnosti v odlíšení od objektu, no zároveň uvrhnuté do kliatby hodnotovej rozdielnosti (v základnom meradle) ľudských bytostí, nesie každá zmena paradigmy so sebou nekonečný potenciál svojej premeny, vždy do presnej podoby, ktorú bude vyžadovať nátura doby.
Samotná podoba premeny akoby sa nám odkrývala v svetle/šerosvite „nepodstatnosti“ pri pohľade na formovanie ľudskej civilizácie rovnako, ako pri skúmaní dnešnej doby, rovnako ako ktorej koľvek inej, napriek tomu, že tvorí jej najzákladnejšiu podstatu, neschopnosť zachytiť stav v čistej podobe demaskuje skutočnú príčinu základného kultúrno-dejinného sebanepochopenia. Nezáleží na tom čím sme, pretože vždy budeme niekým iným, než tým kým sme bývali, pretože môžeme byť kýmkoľvek. Nechápeme svojej minulosti, nechápeme svojej prítomnosti a nepoučíme sa ani do budúcnosti... dlhé generácie budú ešte niesť údel náboženského myslenia v podobe spätosti subjektu so svojou kognitívnou paradigmou... a vlastne by si skoro nikto ani nič podstatného nevšimol nebyť postoja zhýralej elity vládnucej triedy (...neskôr bohémskych kruhov, kde „zvličilí intelektuáli“ vymýšľali plán novej revolúcie) , keď zástupca Boha na zemi , ktorý určoval zákony prežitia razantne vybočil od „práva a poriadku Božieho“ ...a vtedy ľud sa prvý raz sklamal vo svojom Bohu a započal cestu k moderne, ktorá naplnila svoje možnosti a pohltila všetko vrátane samej seba. Človek bol vyhnaný z raja, aby sám sa stal Bohom (slepím, hluchým a otráveným). Niekedy celkom nerozumie... akoby spal s otvorenými očami a míňal svet na okolo.
Pri pohľade na dnešnú dobu, nachádzame pod extrémne rozšíreným obzorom vnímania (v takom rozsahu a zároveň rýchlosti jeho zväčšovania sa, ako nikdy v histórií) len samé nepochopenie ľudskej nátury (...zrkadliace náturu doby a dôb, ktoré dávno pominuli...), pretavené v neschopnosť prirodzenej premeny paradigmy podľa potrieb situácie a potreby šťastia a slasti („príjemna“), keď ľudia, tak ako vždy za starých čias majú zvláštnu a nevysvetliteľnú potrebu spútavať sa v rámci spoločenstva určitými konvenciami, vyplávajúcich z predsudkov voči iným konvenciám s negatívnou rezonanciou pocitu strachu z cudzieho... alebo xenofóbie. Ľudová viazanosť na veci z televízora, ktorá vytvára obraz sveta, tvorí vzorce správania, určuje tep dňa... veľa ľudí...veľa ľudí je tak ľahko oklamateľných a manipulovateľných, že postmoderna, teda pluralita (sebavyjadrenia) slúži ako zbraň v rukách mocichtivých a ziskuchtivých osamelých lovcov v podobe najväčšej možnej televíznej sprostosti, ktorej by boli ľudia schopný uveriť a darovať im svoje peniaze a obetovať tým čas strávený prácou. Cenou za vyplnenie „životnej prázdnoty“ je ľudská duša. Ak šťastie má byť cieľom toho všetkého, život sa stáva všednou a nesmierne dôležitou otázkou voľby... a človek náhle stojí pred vspínajúcim sa morom tvárí, v ktorom musí nájsť tú svoju ...bez ohľadu na to, ako vyzerala. Len málokto ju dokáže nájsť, ak sa mu to však raz podarí, stane sa Bohom pre svoj informačný svet. V tomto štádiu je postmoderna (pojem chápaný v jeho najširšom kontexte...) jednoznačne záležitosťou elity. Napriek tomu, že môžeme nájsť veľké množstvo prienikov ku širokej verejnosti, posudzovať správnosť, alebo nesprávnosť takejto situácie mi príde príliš odvážne. Radový človek je klamaný. Okrem javovej rôznosti zatiaľ naša doba ani zďaleka nerozvinula svoje možnosti (komunikačné, sociálno-kolektívne, etické, estetické, edukatívno-kognitívne, sebareflexívne...). Veľká premena sa započala v týchto dňoch.
Dielo „Naša postmodená moderna“ od Wolfganga Welscha (konkrétne jeho posledná stať venovaná práve perspektívam postmoderny) ukazuje na kultúrne možnosti dnešnej doby a jeho dopad (ako som už niekde spomenul) siaha ďaleko za pole estetiky. Nadchádzajúca doba plurality, novodobý Babylon vyžaduje „nový“ typ ľudského myslenia. V inom prípade nemá človek šancu na prežitie, alebo (v lepšom prípade...) upadne ľudstvo opäť do určitej kultúrnej stagnácie podobnej diktatúre, keď moc viazaná uniformitou môže byť (...napríklad:) sústredená výhradne v rukách najbohatších... a tak konzumovať budú všetci za šťastnú budúcnosť výrobky masovej produkcie. Politické, cirkevné a finančné korporácie, ako nasledovníci svojich veľkých historických predchodcov predstavujú príčinu spoločenskej stagnácie v podobe úproného tlaku, ktorý je na človeka vyvíjaný, viac či menej od narodenia. Otáznym len ostáva, či môže existovať pluralita bez vyhranenosti a teda: bez tvorcov pravidiel by len ťažko mohli existovať tí, ktorí ich posúvajú... Stotožňovať sa však s extrémizmom jedného, alebo druhého tábora, znamená postaviť sa proti skutočnej názorovo-kognitívnej pluralite už na samom začiatku, priamo v racionálnej rovine popretím jej vlastnej podstaty, úžasným aktom abstraktnej tvorby prvku, podstaty presne tej istej plurality, respektíve spolupodieľaním sa na nej sebe-vlastným spôsobom. Svojím spôsobom je teda pankáč rovnako nebezpečný/prospešný a užitočný ako Dobromil Ječný alebo iní z autorov knižných publikácií o spoločenskom bontóne. Fakt, že vždy máme k dispozícií ľubovoľnú paradigmu vnímania, no zároveň vždy musíme použiť „tú správnu“ naznačuje hodnoty nastávajúcej doby založenej na zväčšujúcej sa dostupnosti informácií a slobode sebavyjadrenia jedinca. Nový typ človeka, implantovaný do mašinérie týchto dní založí v budúcnosti novú civilizáciu.
Môj text má postmoderný charakter. (V dnešnej dobe...) Nemá inú možnosť. Je to recenzia knihy: Či sa k nemu vyjadríte kladne, alebo mu budete odporovať, na veci to vôbec nič nezmení. Môj text sa môže meniť a prispôsobovať, ako len budem chcieť a vám neostáva nič iné, než aby ste boli tiež sebou samými, tak ako dokážete. Pokiaľ nestojí váš názor na základnej možnosti rešpektovania akéhokoľvek iného, okrádate sa o podstatnú (priam bazálnu) sféru možností multiplexnej kombinatoriky vášho mozgu. V dnešnej dobe jednoducho nieje možné, aby boli všetci rovnakí... (čo i len...) malé uvoľnenie názorovej paradigmy a zahltenosť informáciami zbavilo človeka nevedomosti a viazanosti na vnútený svetonázor (aj keď tieto slová treba brať relatívne...), hodnoty sa ocitli v ľudských rukách, závislé na schopnosti manipulovať masami... alebo stať sa pútnikom, spať v lese a prikrývať sa lístím a vyhladovať sa k smrti implantáciou fixnej idei pre osvietenie. Masy glorifikujú pútnikov, ako symbol svojej priemernosti, preplnené futbalové štadióny a arény, diváci kričia ...všetky pohľady uprené na malé kresielko v prostriedku a vo vzduchu visí napätie, neznesiteľné teplo, očakávanie nadpozemského...chvíľa šťastia. Nasleduje veľkolepá šou. Falošní proroci predávajú výrobky masovej produkcie. Ľudia túžia po nebytí.
Započala sa naša premena: každou minútou sme bombardovaní obrovským (...rozsahovo vlastne nepredstaviteľným) množstvom informácií. Doba postmoderny učí človeka rozumne manipulovať s informáciami na základe bazálneho splynutia s informačným celkom. Doba všeobecného chaosu poskytuje nezaujatému pozorovateľovi unikátny pohľad na svet v podobe totálnej Koexistencie tisícov a tisícov variácií filmu vlastného života. Už len obyčajný pohyb oka...úžasný spolupohyb všetkých prvkov univerza koncentrovaný do jedného pomyselného bodu, ktorý predstavuje fixnú ideu, smerodatnú pre daný okamih... odráža bytie každého z vás.
Relativizáciou pojmu kvality sa otvárajú nové možnosti sebaidentifikácie jednotlivca, ktorý začína ako prvý v histórii narábať so svojou názorovou slobodou vo verejnej ...a na druhej strane intímnej sfére bez sebeväčších komunikačných problémov. Postmoderna je vyjadrením inakosti každého jedinca ...a už dávno nie je záležitosťou výhradne sféry umeleckej tvorby, aj keď rozdiel v jej pociťovaní napríklad oproti sfére právnej, alebo sociálnej je zrejmý... Postmoderna predstavuje vývojové medzištádium človeka a poukazuje na nový typ ľudského myslenia (...evolučný schod). Nezáleží na masách, ani na pútnikoch. Po prvý raz v histórii nachádza jednotlivec právo realizovať sa vo všetkých spoločenských a kognitívnych sférach. Pluralita bez hraníc vyúsťuje v chápaní premeny (a jej výsledkov) do podoby jej oddaného nástroja, keď jej výsledok sa stráca v poli relativity, aj keď nutne sa vždy objaviť musí, ako vedľajší produkt poukazujúci na čistú formu rozumu, oslobodeného od apórií plurality samotnej. „Transverzálny rozum“ (ako ho označuje W. Welsch) „...je súčasne obmedzenejší a otvorenejší. Prechádza od jednej konfigurácie racionality ku druhej, artikuluje rozlíšenie, nadväzuje spojenie a stará sa o vyrovnanie zmeny. Všetka jeho činnosť je horizontálna a prechodná, ostáva viazaná na transverzálnu tipiku.“ (1/136) „Preukazuje sa ako zvláštna forma (dnešných čias...) postmodernej moderny.“ (1/136)

Vzhliadnuť perspektívy postmoderny nutne vyžaduje pokus o prekonanie hraníc tohto pojmu (inak ostaneme len pri opise situácie, čo je často krát a hlavne v tomto prípade do veľkej miery neplodné). Druhá strana tohto konštruktu nutne „polapí“ človeka do osídiel nedokončenej výstavby jeho vlastnej racionality, keď viera v axiómy vypĺňa priestor miesto toho, čo by sme mohli nazvať poznaním, čo i len v možnosti priameho poukázania: ako na ľubovoľnú predmetnú/myšlienkovú entitu.. Predstava nekonečnej rôznosti vo svojej perspektíve vyúsťuje v abstraktne vnímanom globálnom hľadisku k odňatiu akejkoľvek reálnej perspektívy, ako sme ju schopní vnímať pre nekonečne zložitý celok, ktorý nekontrolovane bujnie pred našimi očami. Ak chceme vnímať pluralitu, musíme poprieť jej základnú danosť. Inak nám bude vždy k vnímaniu jej dokonalosti chýbať minimálne jedna možnosť ďalšieho nekonečna variácií reality postihnutej neustálou premenou. Racionálne stanovisko neposkytuje možnosť tvorby celku (...napriek tomu, že „bod“ tvorí jeho základ) a tak perspektíva postmoderny videná ako vývojová cesta, stáva sa jednoduchým princípom umeleckej, sociálnej, etickej, politickej, ideovej a komunikačnej slobody uplatňovanej v rovine bežného života, ako nekonečne tvarovateľná paradigma pre dosiahnutie ľubovoľného cieľa metódou selekcie. Ak by čo i len jedna „vec“ bola potenciálnym celkom stratila by pluralita univerza akýkoľvek význam a zmysel., rovnako ako tým pádom aj celok samotný. Celok znamená zrušenie subjektívne-objektívneho vzťahu vnímateľa v časopriestore, pretože v... len malom náznaku opačného prípadu sa stáva odpoveďou (o.d.p.o.v.e.ď.o.u. ako prvým prejavom racionálneho odklonenia sa od komplexicity...) vždy len mutácia pár nadhodilých blokov možností, postrádajúcich však možnosť pozrieť sa na ich najzákladnejšiu, len sebe vlastnú konštrukciu (...uchopiť bod) a tak vlastne sú ich možnosti pre ďalšiu operáciu umelo(?) obmedzené za cenu cieleného dosahovania pocitov krásy, blaženosti a šťastia a vynakladania námahy pre ich uskutočniteľnú predstavu. Jednota môže byť vnímaná len vo forme sebavyjadrenia osobitosti okamihu. „Iba nevedúci snívajú a hovoria o prístupe k celku, mudrc sa naproti tomu bráni takej totalitarizácii a prípadne ukazuje svojou praxou, že celok je treba uchovať tým, že ostáva uchovaný horizont neuchopiteľnosti.“(1/168)
Všimli ste si koľko postulátov viažucich sa na rozšírené chápanie postmoderny by sa dalo použiť pre vyjadrenie aspektov božej existencie? Ľudstvo pristúpilo k bodu, keď bude musieť nutne, minimálne v spoločenskej sfére nastať výrazný metodický posun „vnímania hraníc vnímania“, oproti spôsobu a forme, ktorými sú bežným myslením postulované (ako ďalší z prejavov odklonenia sa od komplexicity...) teraz. Prežívanie komplexicity možno najadekvátnejšie vyjadriť len samotným prežívaním. Odpoveď vskutku jednoduchá. Pochopiť zložitosť myslenia, ktorým sme boli obdarení je možná za cenu obetovania celku, keď o entitách samotných hovoríme ako o celkoch, z dôrazom na množné číslo. Kam siahajú hranice Boha? Úžasná spojitosť. Odkaz Helénskej doby, ktorý sociálne/umelecky vygradoval v jej neskorom období musel prejsť úplným nepochopením až ku prispôsobeniu sa novej paradigme myslenia, ktorú zo sebou priniesol vo filozofickej a etickej sfére, aby mohol opäť vstúpiť do života za neporovnateľných komunikačných podmienok v dobe, v ktorej začali na plno svoju vládu informácie. Postmoderná doba zmenila základný zákon prežitia na konkurenčný boj, neľútostný zápas o loaialitu más v neustále udržovanej pozícii nedostihnuteľnosti, ideovej nepostrádateľnosti, až božskej nedotknuteľnosti. Hviezdy populárnej hudby operujú s náboženskými symbolmi. Ľahký prístup k informáciám umožňuje jedincovi prístup ku globálnemu mysleniu ľudstva a prakticky ľubovoľnej manipulácii. Vznikol úžasný chaos, ktorý prináša veľké diela a idei, svietiace body v tmavom priestore našich oceánografických skúmaní.

„Všetky popisy, všetky stratégie majú v budúcnosti prebiehať na základe mnohosti: Ak prv hrala pluralita úlohu formy rozvoja, výzvu, alebo podnet k rozvoju jednoty, musíme ju aj naďalej myslieť ako z jednoty vzídenú z dôrazom na jednotu v jej rámci – už nie proti nej. Požadovaná zmena je väčšia a zásadnejšia, ako sa všeobecne príma... Staré formy hry jednoty a mnohosti už neplatia. Zodpovedajúca šachová literatúra, filozofia – svojím spôsobom veľmi cenná a obdivovaná – musí byť prepísaná. Jej zahájenia sú zastarané – o koncovkách radšej nehovoriť“ (1/162)


Powered by: M. Mikula








Použitá literatúra:
1.Welsch, W., Naše postmoderní moderna, Zvon, Praha, 1991


Ohodnoťte:
11%

Hodnotené 33 krát.

Žiadne komentáre ku článku.

nový Pridaj nový komentár
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS