euforion portal

Newsletter
banner
banner
Akcie
 

Peter Šulej- História

 

Recenzia románu Petra Šuleja.. Šulejov román patrí medzi tie poctivé prozaické výkony...

Výkony, ktoré hľadajú nové možnosti autorského sebavyjadrenia k situácii slovenského či stredoeurópskeho človeka a jeho fungovania v globálnom priestore súčasného sveta.           

  Aj básnik, poviedkar, vydavateľ, organizátor literárneho života Peter Šulej (1967) sa napokon dopracoval k románu. A nie hocijakému, pretože ten jeho sa volá História. Som presvedčený, že on sám – autor „ponovembrovej generácie“, rozširovateľ odkazu moderny a propagátor postmoderného cyberpunku – by sa pred nejakým časom asi vysmial čomukoľvek, čo by sa tvárilo ako román a navyše nosilo také zdiskreditované meno. Lenže s časmi sa menia i autori a Šulej, tak ako iní rovnako skeptizujúci autori, napísal román a nazval ho História. Spolu s rovnako skeptizujúcimi autormi zrejme pochopil, že písanie je večné, a keď už je to tak, tak sa jednoducho netreba báť večnosti a načim ju hľadať nielen v udergroundových labyrintoch socialistického dedičstva v sebe. Lebo socializmus je síce história zalezená do najposlednejších tkanív našej existencie, ale čo je naša existencia, ktorá pokračuje, aj keď existencia socializmu odišla do histórie? To je otázka, na ktorú nedal, a zrejme ani nemohol dať, odpoveď laboratórny postmodernizmus. Ten však zároveň za to nemožno zatratiť, lebo odpovedal na kadejaké iné veci. Šulej možno ani netúži rozdávať odpovede na prekérne otázky, ale rozhodne mu nechýbajú kapacity ani zážitky na literárne formulovanie vlastných vízií o subjekte na prelome epoch. A takú liberálne rozkrytú históriu subjektu, dôsledne generačnú, nám ponúka: ako a čo sa prihodilo subjektom, ktoré sa vyviazali zo služby vyprázdnenému režimu, „ako sa z toho hormonálneho chaosu, larválneho štádia, nekontrolovateľného kvasenia, totálneho pobláznenia mysle, horúčky a závrate nakoniec vykľujú úplne normálni seriózni ľudia – inžinieri, lekári, vedci, výskumníci, učitelia, spisovatelia, umelci?...

            Šulejov román sa reálne naozaj odohráva takpovediac v dvoch epochách. Jedna sa končí a druhá sa začína, na prvú sa spomína, druhá sa tvorí a projektuje, pričom aj táto projekcia má overiteľne autobiografický základ. Nedalo by veľkú námahu identifikovať za menami bohémskych románových priateľov mená reálnych protagonistov „histórie“. „História“ sa rovnako autobiograficky odohráva najmä v slovenských metropolách (Košice, B. Bystrica, Bratislava) s beatnickými výpadmi do sveta. Druhú vrstvu „reality“ okrem účinkujúcich postáv predstavujú spoločenské a politické reálie, módne trendy a celá tá atmosféra bujnejúca odnožami rocku, popu, reklamy, drog, alkoholu, sexu, mediálnej manipulácie a sieťovania. Do tohto „životopisného“ základu vstupujú odkazy na literatúru, spisovateľov a umelcov, pričom je príznačné, že v priaznivých súvislostiach sa tu ocitnú slovenskí klasici ako G. K. Zechenter-Laskomerský, J. Kráľ či J. Fándly. Túto líniu autor zapĺňa zemitým rozprávačstvom, v ktorom je nápadná humorná a ironická dikcia sprevádzaná ostrým kriticizmom (pochopiteľne, veď ide o socializmus a jeho dietky), no zmysel rozprávania je v podstate vážny (tiež pochopiteľne, lebo ide o hľadanie „histórie“ skladajúcej sa z identity jednotlivých postáv). Román je rozčlenený na segmenty zodpovedajúce aspektom jednotlivých postáv, medzi ktoré sa včleňujú ďalšie segmenty (intermezzá, kompendiá).

            Knihu uvádzajú dve mottá: jedno (Isidóres) avizuje, že sa treba dívať do budúcnosti, druhé (Woody Allen) v podstate odkazuje, že vlastného života sa človek nemá vzdávať. „Realistickú“ líniu preto Šulej dokomponovúva fantazijnou nadstavbou (objav tritisícročných babylonských klinopisných tabuliek v nacistickom bunkri pri B. Bystrici obsahujúcich posolstvo pre ľudstvo a opriadanie sveta komunikačnými sieťami), ktorá je zdrojom sémantických impulzov i románového pohybu. Vytvára tak akúsi „komponovanú realitu“, ktorá až vo svojej materiálno-duchovnej úplnosti vypovedá o prenikaní do nepreniknuteľného ľudského obsahu.

            Šulejov román zaiste patrí medzi tie poctivé prozaické výkony, ktoré hľadajú nové možnosti autorského sebavyjadrenia k situácii slovenského či stredoeurópskeho človeka a jeho fungovania v globálnom priestore súčasného sveta. Využíva objavy postmodernistickej poetiky, ale s nadhľadom ich rozvíja do originálneho umeleckého tvaru. Neutápa sa v neurčitostiach moderného skepticizmu, ale pokúša sa tvoriť nielen textovú, ale skutočne výpovednú „históriu“ súčasníka.

Alexander Halvoník  

 

Zdroj: www.literarnyklub.sk


Ohodnoťte:
9%

Hodnotené 36 krát.

Žiadne komentáre ku článku.

nový Pridaj nový komentár
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS