euforion portal

Newsletter
banner
banner
Akcie
 

Philip K. Dick - Počkej si na loňský rok

 

Literárny svet amerického fantastu, vizionára a vtipkára Philipa K. Dicka (1928 - 1982), zaprataný húfmi tých najpodivuhodnejších kozmických kreatúr by bolo nefér nazývať zverincom.

Literárny svet amerického fantastu, vizionára a vtipkára Philipa K. Dicka (1928 - 1982), zaprataný húfmi tých najpodivuhodnejších kozmických kreatúr by bolo nefér nazývať zverincom. Dick prechováva k svojim stvoreniam súcit, lásku, priateľstvo. V zoomorfných, často „hmyzoidných“ mimozemšťanoch nevidí len desivé obludy, ale inteligentné bytosti, ktoré majú city, vlastnú filozofiu, a nemusia vždy stáť na vyššom civilizačnom stupni. Román Počkej si na loňský rok (Argo, 2004), sa vo veľkej miere dotýka aj spolunažívania s mimozemšťanmi...

Hoci dej románu Počkej si na loňský rok je rámcovaný predovšetkým motívom medziplatnetárnej vojny, k slovu sa opäť dostávajú typické atribúty dickovskej prózy: neovládateľné posuny a skoky v čase; alternatívne prítomnosti a paralelné budúcnosti; nestála, neprestajne zneisťovaná a rozohmlievaná identita postáv; ovplyvňovanie myslí drogami; manipulácia, ovládanie, závislosť; otázka príťažlivosti a nenávisti v manželskom vzťahu; paranoidné vízie; gigantické konšpirácie; špionáž; simulakrá; hovoriace taxíky a bizarní mimozemšťania... Hoci Philip K. Dick je považovaný za jedného z najplodnejších (36 románov, 5 poviedkových zbierok), najoriginálnejších a najvplyvnejších autorov sci-fi, možno pokojne konštatovať, že svojimi dielami „kánon“ žánru sci-fi - pokiaľ nejaký taký pevný, záväzný kánon vôbec existuje - narúša, zneisťuje, zľahčuje na každom kroku. Čitateľ môže nadobudnúť dojem, že Dickovi možnosti, ktoré sci-fi ponúka, slúžia len na to, aby tematizoval súkromné problémy svojho osobného života a súčasne cynicky a láskavo-žartovne glosoval politické dianie svojej doby... A tak sa manželské krízy, paranoidné nálady, obavy z konšpirácie a halucinácie spojené s drogovou závislosťou prenášajú do vesmírnych priestorov. Kontakt a zavše dosť groteskná komunikácia s mimozemšťanmi sa stávajú len atraktívnou kulisou, dopĺňajúcou vnútorný duševný zápas autora. Nie náhodou Philipa K. Dicka nazývajú „kafkom“ alebo „dostojevským“ vedeckej fantastiky.

U Dicka, väčšmi než u iných autorov sci-fi, je evidentné, že mimozemšťania a mimozemské svety pochádzajú zo spisovateľovej hlavy, nie sú extraktom načítanej vedeckej lektúry, nie sú výsledkom dlhodobého premýšľania: odzrkadľujú autorovo momentálne rozpoloženie a predstavujú vlastne akýsi „chemický produkt“, „chemickú“ metaforu duševných pochodov. Dick sa totiž pramálo zapodieva technickými detailami, ktoré by presvedčivejšie priblížili všetky tie vznášadlá, automaty, simulakrá, jasnovidných prekogov, život v mimozemských kolóniách. Dicka zaujíma v prvom rade duševný svet postáv; opisu prostredia sa venuje naozaj len občas a naozaj len stručne, v nevyhnutnej miere. Dickovi je vzdialený minuciózny realizmus a perfekcionizmus takého Stanislawa Lema; Dick totiž nerieši vedecký problém: rieši len sám seba a popritom zabáva explóziami humorných nápadov:

„Podnik kdysi sbíral trus marťanského vakopýra, vydělal tak první peníze a byl schopen zakoupit prúmyslová práva na dalšího mimozemského tvora, marťanskou otiskovou amébu. Tento dústojný jednobuněčný organismus přežíval díky schopnosti napodobit jiné živé tvory, zvláště při stejné velikosti, a byť zmíněná dovednost pobavila astronauty i úředníky z OSN, púmyslový potenciál měňavky odhalil až hnojní magnát Virgil Ackerman. Již za pár hodin předložil otiskové amébě drahý kožich jedné ze svých tehdejších milenek; améba ho věrně napodobila a Ackerman s milenkou tak měli dva identické norkové kožichy. Měňavku ale napodobování kožešiny přestalo bavit a vrátila se k vlastní podobě. Tento výsledek nebyl zcela žádoucí.“ (Počkej si na loňský rok, s. 14)

Ani dejová výstavba prózy Dicka ktovieako nevzrušuje: o dynamizmus príbehu sa „stará“ množstvo drobných, absurdných, často ničím nemotivovaných situácií. Napriek tomu sú jeho príbehy napínavé. Čitateľ sa prediera paľbou neočakávaných poínt, pričom prestáva byť dôležité, či na konci románu bude vôbec nejaké monumentálne katartické, „uspokojivé“ rozuzlenie.

Ako som už napísal, román Počkej si na loňský rok je rámcovaný medzihviedznou vojnou. Paralelne sa tu však odvíja aj osobný príbeh generálneho tajomníka OSN Gina Molinariho, ktorý bojuje nielen o víťazstvo planéty Zem, ale súčasne zápasí s vlastnou hypochondriou a hystériou. Molinari je vôbec zvláštny typ globálneho diktátora; jeho sklon k empatii ho umožňuje preberať na seba choroby ostatných ľudí. Niekoľkokrát mu hrozí smrť, o jeho zdravie sa však vždy včas postará protagonista románu, doktor Eric Sweetscent. Kto je však Molinari, aká je jeho pravá identita, nie je celkom jasné, veď tajomník OSN používa niekoľkých dvojníkov... Koho teda doktor Sweetscent lieči nevedno, čoraz väčšmi sa mu však darí nahliadať do budúcnosti, pričom ešte musí riešiť rozchod s manželkou, ktorá sa, pričinením mimozemských agentov stáva závislou na droge JJ-180. Droga spôsobuje posuny v čase. Pani Sweetscentová väčšinou „skáče“ v čase do minulosti, kým jej manžel, u ktorého závislosť na spomínanej droge vyvolala práve ona, cestuje do budúcnosti. Dick prostredníctvom týchto chemických výletov otvára jednu z mnohých filozoficko-vedeckých otázok románu: je svet, do ktorého sa človek dostáva vďaka narkotiku svet halucinatívny, alebo skutočný? A čo ak aj halucinácia je taká istá skutočnosť ako tá „naša“? A čo ak droga je dopravný prostriedok do reálne existujúcich alternatívnych prítomností a paralelných budúcností? Možno sa to nezdá, no tieto otázky sú závažné. Možno vyznievajú nedôveryhodne, ak ich kladie taký figliar, fantasta a frustrovaný manžel, akým bol Philip K. Dick. Treba si však uvedomiť, že Dick bol takpovediac jedným z účastníkov chemickej subkultúrnej revolúcie šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Tajná droga LSD, vyvinutá vo švajčiarskych laboratóriách, pravdepodobne na vojenskú objednávku, bola vtedy „vypustená“ medzi civilné obyvateľstvo a tak vlastne celý undergroundový ohňostroj kreativity možno, s istou nadsázkou, považovať za dekoratívnu nadstavbu nadnárodného psychochemického a sociologického experimentu...

V románe Počkej si na loňský rok sa tajomník OSN Molinari dostane nápad ako ukončiť vojnu s medziplanetárnou ríšou Lilistar: drogu JJ-180, ktorá spôsobuje okamžitú závislosť, dá nasypať do vodojemov mimozemšťanov. Na vysvetlenie Molinariho konania treba ešte dodať Lilistarci spočiatku vystupujú ako spojenci pozemšťanov vo vojne proti reegom, čoskoro však vysvitne, že skutočnými nepriateľmi sú práve spojenci a nepriatelia sa môžu stať spojencami, s ktorými sa dá žiť v symbióze.

Symbióza s mimozemskou biologickou entitou, fyziognomicky sa zásadne odlišujúcou od homo sapiens, neprestavuje pre Dicka nijaký problém. Kto vie, možno je to prejav tolerancie voči kultúrnej, rasovej, etnickej, ba i medziplanetárnej inakosti. Dickove postavy komunikáciu s mimozemšťanmi berú ako samozrejmosť:

„Všiml si, že reeg je samice. Recepční. Jak má odpovědět? Reega vyčkávavě pobzukovala. Byla tak zkroucená, že snad nemohla zústat klidná. Několikačočkové oči zatahovala do lebky a zase je vystrkovala jako korkové špunty. Kdyby nevěděl, že to není pravda, pomyslel by si, že je slepá. A pak si uvědomil, že vidí falešné oči; ty pravé, složené, má na horních loktech.
´Mohu mluvit s některým z vašich chemikú?´ zeptal se a pomyslel si: tak jsem prohráli válku. S tímhle hmyzem. A Země je obsazená. A prúmysl patří jim. Ale lidé tu ještě žijí, protože jsem reegu nezaskočil. Přijala mě samozřejmě. Takže nejsme pouzí otroci.“ (Počkej si na loňský rok, s. 154)

V Dickovej próze všeličo podlieha fóbiám, len jedna vec nie: budúcnosť, v ktorej sa ľudia a mimozemšťania bežne dorozumievajú. Korene tejto spisovateľovej otvorenosti voči kozmickému „exotizmu“ možno hľadať zrejme v celkovo benevolentnom multikulturalizme šesťdesiatych rokov minulého storočia a hádam aj v skúsenostiach, spôsobených užívaním amfetamínu, ktorý Dickovi pomáhal udržovať enormné pracovné nasadenie. Nakoniec sa zdá, že pre Dicka sú obludne pôsobiace vesmírne stvorenia oveľa menej hrozivé, než ľudská slabosť, pozemské politické konšpirácie a diktatúry.

Philipovi K. Dickovi, po ktorého dielach často siahajú filmári (vymenujem len tie najznámejšie snímky: Blade Runner, Total Recall, Minority Report, Impostor, Výplata), môžu „scifisti“, ale aj seriózni literárni vedátori vytknúť, pokiaľ ide o techniku písania, vytknúť všeličo, no na skutočnosti, že Dick ostáva, aj dvadsaťtri rokov po smrti, husto vydávaným, významným a veľmi sugestívnym vizionárom, dotýkajúcim sa takých náboženských, psychologických a filozofických otázok, ktoré ľudstvo, pravdepodobne už v najbližšom desaťročí ešte len začnú znepokojovať, to nič nemení. A hoci neveľký román Počkej si na loňský rok zrejme nepatrí do prvej ligy Dickových svetoznámych diel (Ubik; Klany alfanského měsíce; Tři stigmata Palmera Eldritcha; Temný obraz; Muž z vysokého zámku; Sní androidi o elektrických ovečkách; Valis), poteší sa mu nielen ten, kto Dickove prózy pozná dôverne a tu sa bude môcť dočkať všetkého, čo je na Dickovi fascinujúce a vtipné, ale aj ten, kto vstup do jeho sveta začína práve vďaka tejto knihe.


Peter Macsovszky


Ohodnoťte:
7%

Hodnotené 29 krát.

Žiadne komentáre ku článku.

nový Pridaj nový komentár
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS