euforion portal

Newsletter
banner
banner
Akcie
 

Thomas de Quincey - Vražda ako krásne umenie

 

Hovoriť v dnešnej dobe o prastarom vzrušení z lovu, keď lovec sa stáva svojou obeťou...splýva so svojou činnosťou, nevedomý, hnaný libidom dravca až do úplného vyčerpania...

Je temná a ponurá noc. Nad Londýnom sa vznáša závoj nepreniknuteľnej hmly. Zvlhnutými ulicami sa pomaly, ako matné mihotavé tiene trúsia opilci. Tučné, blažené krysy hodujú v obrovských kopách páchnucich odpadkov, hlasne dávajúc na vedomie svoju spokojnosť s úrovňou večernej hostiny. Každý slušný občan kráľovského mesta už dávno pod ťažobou viečok, zabudol svoje telo v bielom súkne...ponorené kdesi hlboko v mesačnej krajine. Rozpitý zvuk zvonu steká po chladných múroch, lenivo sa plazí po ospalých kamenných kockách, akoby splýval so zelenkastým nádychom studenej hmly. Pootvoreným oknom vniká do miestnosti jeho mrazivé volanie. V drobnej, zastrenej izbe, v prostriedku vyblednutého kruhového ornamentu na starom koberci stojí: On. Hrozivý Aniel smrti...nedýcha, temnými očami zamilovane pozoruje spiacich manželov. Matný záblesk mŕtveho kovu sa lačne dotýka jej hrdla... dierka, celkom malá, no predsa dostatočne veľká aby z nej vysal všetok život. V Jeho mŕtvych, ťažobou strašného prekliatia vyhasnutých očiach sa rozhorel plameň. Chvíľa ukojenia neskrotnej beštie, stravujúca bezbranné obete svojej neskonalej túžby v tisícročiach neskrotných naplnení čaše smrti. Dnes ráno bude mať podnebesie šarlátovú farbu a zdesené, podlomené hlasy susedov prezradia kruté tajomstvo noci... Ó aké nádherné.
Estetický svet Tomasa de Quinceyho. Ak ste si nikedy mysleli, že na svete existujú aj škaredé veci, možno ste sa iba mýlili. Čo je krajšie ako smrť? Čo je krajšie ako strach: strach pred smrťou... základný inštynkt? Jediná vec, ktorá stojí medzi estetickým vnímaním (skutočne) akéhokoľvek predmetu a vami, sú vaše vlastné predsudky. Neschopnosť estetického náhľadu každej situácie znižuje kvalitu percepcie. To, čo dokáže človek vnímať esteticky, určiť ako pekné a škaredé definuje čím je, v rovnakej miere (opierajúc sa tak trochu o Platóna) ako reflexie dobra a zla, alebo pravdy a lži. V tomto smere nás umenie odhaľuje sebe samím, akoby nám neustále, v najľudovejších formách detailov každodennosti nastavovalo zrkadlo, cez ktoré sa pozeráme na vlastnú prirodzenosť. Človek má zvláštny dar. Vždy a za každých okolností (...zúfalo) sa snaží hľadať krásu a túži sa ňou obklopovať, pretože pre nás predstavuje určitú perceptuálnu istotu, úzko spojenú s ontologickým zakotvením v realite. Vďaka tejto nádhernej vlastnosti človek prezentuje navonok (no aj pred sebou samím) svoje najvnútornejšie pochody, ktoré necháva plne odhalené vo svojom objekte krásy. Ak sa pozrieme okolo seba, uvidíme, akí sme. Dielo: Vražda ako krásne umenie nám ponúka presne jeden z takýchto pohľadov. Ponára sa hlboko do ľudského podvedomia, kde nachádza človeka vo svojej najpôvodnejšej podobe, takého, aký prišiel na svet a aký bol, kým celkom nepohltil samého seba sebou a nestratil sa vo vlastných pojmových pasciach a konvenciách. Bývali sme krvilačnými lovcami, pretože najlepšie sa cítime v úlohe predátorov. Mali sme (...a stále máme) dokonalé podmienky aby sme mohli byť krutými barbarmi, nahými a zúrivými primitívmi, tak ako nám prikazoval prírodný zákon. Napriek tomu, že sme sa neskôr všemožne snažili svoje korene poprieť, primitívny lovec hnaný vpred svojimi neskrotnými pudmi je celé tisícročia ukrytý hlboko v nás pod maskami, ktoré sme si zatiaľ nasadili, aby sme sa nemuseli príliž verejne pozerať na to, čo sa pod nimi v skutočnosti nachádza. Snažíme sa síce tváriť ako nežné domestifikované zvieratká, ktoré použijú po kŕmení snehobiele obrúsky, no pri pohľade na čerstvú krv z nás chtiac-nechtiac spadá všetka kŕčovitosť. Strácame zábrany a vtedy každému, aj keď sa to možno snaží všemožne skrývať, rozhorí sa v oku malý plamienok... a my, akoby sme znova (...a znova) zažívali svoje prastaré chtíče, túžbu stať sa opäť lovcom, silným, divým, nekompromisným a úspešným.
Racionálne myslenie núti človeka odopierať si vzrušenie. Nepotrebuje ho a preto mu jednoducho vyčlení len nejaký čas, nutný k uspokojeniu. Neustála snaha o násilnú kategorizáciu vlastnej živelnosti a snaha o jej prenesenie do sféry abstraktných symbolov nás oddialili od priamo zažívanej skutočnosti. Každú svoju činnosť sa snažíme podriaďovať pravidlám rozumu, čím vlastne zabíjame jej pôvodnú podstatu, svojou „rozumovou“ podstatou, neusálym páchaním prvotného hriechu. Hovoriť v dnešnej dobe o prastarom vzrušení z lovu, keď lovec sa stáva svojou obeťou...splýva so svojou činnosťou, nevedomý, hnaný libidom dravca až do úplného vyčerpania... môžeme napríklad keď pozorujeme zúrivo nakupujúce masy v obrovských nepreniknuteľných džungliach supermarketov. Krvavé filmy na televíznych obrazovkách, tričká s portrétmi Charlesa Mansona, detské násilie... rímsky ľud zaujato pozoruje gladiátorský zápas...drogová dekadencia ...býčie zápasy, virtuálne zápasy, futbalové zápasy, rytierske zápasy, sexuálne zápasy...zápas v boxe, biliardový zápas, zápas s prírodou, zápas dvoch zúrivých psov, emocionálny zápas, zápas človeka proti sebe samému... temná, ponurá, nevtieravo apokaliptická, násilná hudba... nádych/stačí?
Ak sa lepšie pozrieme na obrovskú časť toho, čomu hovoríme zábava, zisťujeme, že sa priam prekonávame v priehrštiach rôznych spôsobov, čo len na malú chvíľku, čo len krátkym pohľadom pomedzi prsty, si nahradiť animálne vzrušenie ktoré v dávnych dobách tvorilo našu každodennú skutočnosť, keď zabiť bolo otázkou prežitia spoločenstva, ako definícia existenciálnej roviny pravekého človeka (...v tomto je asi každý živočích celkom rovnaký). Sila, ako daná existenčná rovina, chápaná ako prvotný etický ideál, teda logicky pohltila (a pohlacuje) estetickú oblasť. Od prírody sme dravce. Táto skutočnosť aj keď sa o to veľmi snažíme, nikdy nebude popretá a ani nádherné rozpravy o vrcholných ideách krásna nás neodradia od toho aby sme prvotne krásu vzhliadali v tom, čím prirodzene sme. Pozorujte ľudí... pozorujte ako sa snažia vysporiadať s vlastným primitivizmom, pomocou videnia krásy okolo seba a môžte si sami utvoriť obraz do akej miery sú schopní vedome akceptovať svoju prirodzenosť, so všetkými zvieracími prejavmi, včetne zabitia a nakoľko je to, čo dokážu vnímať/vytvárať len obyčajným klišé strojovej (robotickej) spoločenskosti.
Akceptácia vraždy ako príležitosti k umeleckému zážitku, v tomto prípade akoby tvorila neviditeľné prepojenie medzi moderným: racionálnym myslením a prirodzeným myslením pravekého človeka, keď vzhliadneme vo svojej plnej "ohavnosti" jeden so svojich najpôvodnejších počinov, prenesený vo svojej beštiálne premyslenej forme do súčastnosti. Ako som už povedal, hodnotenie krásy je pre človeka rovnako prirodzené ako dýchanie. Dokázať zniesť pohľad (nie len z estetického hľadiska) na akúkoľvek stránku samého seba, znamená vyrovnať sa so svojou podstatou, ktorej jednotlivé úlomky, tak ako v prípade vraždy sa často stávajú predmetom spoločenského tabu. Dielo Vražda ako krásne umenie nám ukazuje ako pri hlbinnom sebapoznávaní môže estetika slúžiť vyjadrujúc spôsob uvedomenia si cesty ku koreňom nášho pôvodného myslenia. Pre moderného človeka žijúceho v súčastnej dobe nieje hádam nič dôležitejšie, ako nájsť hrmóniu medzi tým, čím sa stal a čím bol. Neschopnosť esteticky vnímať svoje pôvodné predstavy a výplody (väčšinou pretavená do formy "insitnej" etiky) prispelo k odlúčeniu človeka od samého seba ...mnoho ľudí sa tak veľmi usiluje hľadať to, čo nikdy nestratili a čo nikdy nebudú môcť nájsť. Vždy si môžme nasadiť akúkoľvek masku, iné východisko, ako zmierenie sa s tým, čím sme však neexistuje.
Práve pre to (...napriek tomu?), že podstatou tohto diela je "šoková terapia" a "priame nastavenie zrkadla", nám autor pomocou neho pomáha prekonávať predsudky voči samím sebe a nášmu estetickému vnímaniu. Takto vyliečeným nám skutočne už nič nebráni nachádzať krásu všade, v každej jednej prirodzenosti, ktorou dokážeme preniknúť, pretože uvedomiť si krásno na rozumovej úrovni dokáže iba človek...uzavretý vo svojej, rokmi vybudovanej predstave o sebe, vrátane predstavy o kráse, podriadenej práve takýmto prienikom. Ak dokážeme akýkoľvek nám bežný, pudový úkon, tvoriaci našu každodennosť (ako napr. jedlo, spánok, vyprázdnenie útrob, sex...) vnímať umelecky, každodenná činnosť sa posúva za svoju vyššiu hranicu, keď sa stretáva naša prapôvodná prirodzená stránka so svojim "kultivovaným" racionálnym proťajškom na estetickom poli vnímania. Takýto prerod znamená kvalitnejší život, pochopenie a formovanie (...pomocou racionality...) každodennosti (...transformovanej pudovej prirodzenosti) do (nám) krásnej formy, vyvážením dvoch prvkov ľudskej osobnosti, ktoré sme počas vekov uvrhli do vzájomne extrémnej pozície. Z tohto pohľadu, ak čokoľvek robíte, alebo pozorujete ako je prevádzané vo svojej dokonalej forme, môžte sa na to pozerať ako na umenie. Stať sa kusom vlastného umenia, ďaleko presahuje len estetický rámec nášho života a hlboko zasahuje do každej jeho roviny.
Preto, pri hlbšom skúmaní de Quinceyho diela sa dostávame do pozície, kde základná estetická úroveň vnímania naších pôvodných prejavov (v tomto prípade vraždy) sa ostro prekrýva s etickou stránkou celej problematiky, čím sa vlastne dostávame k odvekému Platónskemu "problému" stotožnenia krásy s láskou. V tomo prípade sa autor jasne prikláňa do pozície, kde lásku môže stotožniť s etickými normami a teda nemožno hovoriť o jej jednote s krásou, vzhľadom na posúdenie práve vraždy ako nádherného umenia, čomu venuje svoju prvú kapitolu. Toto splynutie by bolo možné jedine subjektivizovaním hodnoty lásky (čím vzniká možnosť milovať aj to, čo je všeobecne uznávané za nemorálne...napr. sebectvo) a teda vo forme videnia svojho ideálu automaticky ako nádherného a dobrého. Aj keď takýto postoj sa pre človeka javí omnoho prirodzenejší, v tomto prípade musíme brať do úvahy, že toto dielo bolo vo svojej prvej publikácii vydané ešte v roku 1827 a istým negatívnym dopadom svojej doby sa vyhnúť nemohlo. Napriek tomu ho právom možno považovať za vizionárske a nebudem ďaleko od pravdy, keď budem tvrdiť, že svoju dobu predbehlo.
V dobách, keď pokrytectvo ľudí k sebe smým, spôsobené obrovským, stáročiami posilovaným vplyvom kresťanskej náuky, bolo celkom bežným a len výnimočne si uvedomovaným a pripúšťaným javom, sa zrod takéhoto diela môže pokladať za historickú udalosť. Ak pozorujeme umenie ako znak ľudského vývoja, de Quinceyho dielo priamo predznamenáva úroveň myslenia dnešnej spoločnosti, ktorá sa nepokryto hlási k násiliu. Viete si predstaviť reakciu človeka zo začiatku devätnásteho storočia pri pohľade na akčný film, pri ktorom oddychuje postarší pán so svojim synom, dobre sa bavia...? V tomto pohľade, akoby sa ľudská spoločnosť blížila masám strovekého ríma, bažiacich po hrách a chlebe. Aj keď teraz značne odbočím z poľa estetiky, no vzhľadom na "demokratické" tendencie súčastných vlád a ich túžbu spájať sa do čoraz väčších celkov, aj keď síce nie vždy celom demokratickými metódami, vzhľadom na myslenie súčastných ľudí, na ich estetické (sem by sa asi viac hodil výraz anestetické...) cítenie, diktované finančnými korporáciami, kde človek je použiteľný ako tovar (...jednoducho obrátené poradie, ten istý princíp), vedome stimulujúcimi v ľuďoch násilné a sexuálne pocity...nenapadá ma zrovnať našu spoločnosť s inou ako so starorímskou...na vrchole dekadencie. Aj keď násilie a nenávisť sú dnes verejne (...oficiálne) oslavované ako nádherné Mozartove symfónie, pozitívny výsledok posunu našich estetických hodnôt (...krok samých k sebe, keď však nie celkom všetci boli pripravení následovať elitu...), ktorý spôsobil obrovskú postmodernú smršť v súčastnom umení, by som hľadal niekde celkom inde. Postupné odtabuizovanie sexu, tisícročie chápaného ako nečistej veci a akoby znovuprebudená schopnosť estetického pohľadu na súložiace telá, tvoria druhú stranu krásnej (...) mince násilia, keď človek pri svojej najdokonalejšej a najzmysluplnejšej činnosti akú dokáže vyvivnúť, prešiel ku racionálne prirodzenej forme seba samého vo forme všeobecne akceptovateľnej nádhery.
Tu však narážame na priveľmi mocného nepriateľa, ktorým je náš chtíč, neskrotná vášeň a zároveň naša najväčšia slabosť, šikovne premenená aplykovaním psychologického modelu konzumu na hnaciu silu, ktorá nás núti brať krásu iba ako potravu, ktorá nutne musí mať ten najväčší kalorický obsah. Vďaka tomuto modelu a jeho krajnému preexponovaniu, sa u väčšiny ľudí vyvinulo anestetické vnímanie svojho okkolia a tým pádom pri estetickom vnímaní krásy svojej "pôvodnosti" vzniká, vzhľadom na minulosť priam opačný extrém, predimenzovania estetického vnímania smerujúceho ku jeho zániku, nutne spôsobujúci deformáciu nielen vo vonkajších prejavoch našich najprirodzenejších činností. Z tohto pohľadu stále oscilujeme, uviaznutí v mŕtvom bode, medzi dvoma krajnými situáciami (buď úplnej vedomej ignorácie prirodzenej formy estetického zážitku, alebo naopak jeho vyhrotením do miery, kde už sa samotný estetický zážitok vytráca), miesto zaujatia pevného miesta na poli čistého estetického cítenia, ktoré v tomto smere predstavuje ideál rovnako ako (CELKOM paradoxne) naša vlastná prirodzenosť. Na tomto mieste by som veľmi rád opäť pripomenul dopad celej problematiky na vnímanie ľudských hodnôt z hľadiska etiky.

Aby sme však neodbočili od témy, pretože beztak som v predošlých úvahách už zašiel priďaleko, myslím, že teraz by bolo celkom na mieste detailnejšie si rozobrať, hlavne formálnu sránku knižky Tomasa de Quinceyho Vražda ako krásne umenie. Dielo bolo vytvorené počas dvadsiatichsiedmych rokov postupným spísaním a skompletizovaním jeho troch častí, Prvého (1827) a Druhého (1839) memoranda spolu s nezvykle rozsiahlym epilógom nazvaným Post - scriptum (1854). Autor mapuje výročné schôdze londýnskeho spolku "znalcov vraždy"(1/5), keď najskôr sám ako rečník ponúka výklad "o vražde ako o jednom s krásnych umení" (1/9) a neskôr na inom stretnutí, popisuje toto bizardné podujatie s pozície diváka. Záverečné Post scriptum je venované detailnému rozobraniu umenia vraždy formou poviedkového rozprávania príbehu slávneho londýnskeho sériového vraha Johna Williamsa. Takto podaný záver literárnou formou najpriamejšie prezentuje popis samotného objektu krásy teoreticky vykreslený v predošlých kapitolách. Autor sa snaží zachytiť počínanie vraha krok po kroku, až po jeho definitívne polapenie/dopadnutie. Ak sa pri čítaní týchto riadkov dokážeme sústrediť na svoje bezprostredné pocity môžme na sebe pozorovať estetický účinok vraždy a podvedomé vžívanie sa do pozície vraha. Pasáž Post scriptum akoby tvorila vyvrcholenie diela, keď autor priamo predkladá svojmu čitateľovi predmet svojich úvah ako estetický objekt, vzbudzujúci možno pohoršenie, no po prečítaní predchádzajúcich riadkov krásne zapadajúcim (...vnárajúcim sa) do konceptu estetického vnímania. Preto: podrobnejší popis tejto časti nepovažujem za potrebný a tak ušetrím čitateľa od môjho nedokonalého parafrázovania. U ostatných dvoch častí (Prvé a Druhé memorandum) sa už síce dostávam na pevnejšiu pôdu, stále však narážame na pestrú okruhovú a tematickú rôznorodosť pohľadov na problematiku, podčiarknutú výkladovým štýlom so zjavnou tendenciou zaujať. Ak by sme sa chceli zamerať na čisto filozofický smer, hneď na prvých stránkach narazíme na etické úvahy spojené vraždou v ktorých sa ju autor z etického hľadiska snaží odsúdiť no na druhej strane predkladá umelecký pohľad na toto umenie ako morálny:

"Když vražda je v čase paulo-post-futurním, - ne vykonána, ani konána, nýbrž teprve mající býti vykonána, a doslechneme se o ní rozhodně ji bereme normálně. Ale dejme tomu, že jest odbyta a vykonána a že o ní múžte říci TZetéragoi. Jest dokonána, nebo (oným démantově tvrdým molossem z Medey) Epikuaum (veľmi sa ospravedlňujem čitateľovi za moju extrémne zlú grécku klávesnicu...). Učiněna jest fait accomply; dejme tomu, že ubohý zavražděný muž už je prost bolestí, že darebák který to učinil rychle upláchl, nikdo neví kam; dejme tomu nakonec, že jme učinili co jsme jen mohli, nastavujíce nohy abychom porazili chlapíka na útěku, ale všechno - ""abiit, evasit, excessit, erupit" atd. - k čemu pak, pravím ještě nejaké ctnosti?" (1/15)

Podobné úvahy po pár stranách strieda autorov pokus o dedfinovanie estetických základov umenia vraždy a v podobnom duchu (celkom logicky) pokračuje dielo prakticky až po koniec..."neboť hrubost zbraně, není-li obohacena teplým krvavým koloritem, má příliš mnoho z prostého rázu barbarské školy; jako by čin byl vykonán Polyfemem, bez znalosti rozmyslu, nebo něčeho kromě kosti beraní. Ale jsem potěšen zdokonalením hlavně proto, poněvadž ukazuje, že Milton byl amatérem. Co se týče Shakespearea, nikdy nebylo nad něj lepšího, což dokazuje líčení zavražděného Duncana, Banqua atd."1/18


Možno za trochu negatívne pre tak ideovo bohaté dielo by som označil, že podobné pasáže možno viac teoreticky zamerané, niesu podrobnejšie rozoberané na väčšom priestore, aj keď na druhej strane, vloženie problematiky do živej reality pôsobí osviežujúco a myslím, že tým mohol autor za určitú cenu dosiahnuť väčšiu názornosť. Čitateľ však takto musí, niekedy až príliš hľadať medzi riadkami, pre odhalenie hlbšieho zmyslu, na prý pohľad "takmer" nevideteľného. Na väčšine priestoru sa autor zaoberá históriou vrážd a rozoberaním jednotlivých detailov. V druhej časti, keďže tentoraz sa de Quincey účastní schôdze ako poslucháč, takže miesto dostane aj životný brúbeh jedného s členov, "Ropuchy-v-díře". Z filozofického hľadiska ešte stojí za podrobnejšiu zmienku táto pasáž...

..."Neboť pánové, je faktem, že každý vinikající filosof v posledních dvou stoletích byl buď zavražděn, nebo aspoň byl by byl málem býval zavražděn, - takže, nazývá se li člověk filosofem a nikdo se nepokusil zavražditi ho, buďte ujištěni, že nic v něm není..." (1/24)





Použitá literatúra:
1.Vražda jako krásné umění, T., de Quincey, Votobia, Praha, 1995






Powered by M. Mikula


Ohodnoťte:
0%

Hodnotené 29 krát.

Komentáre ku článku:


nový Pridaj nový komentár

replica watches gymn

2012-08-21 12:10:13

watches replica brietling replica watches breitling replica ulysee nardin watches http://bigreplicastore.com/ - quality rolex replica watches replica watches bell ross br3-92
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS